Ústredná likvidačná kancelária peňažných ústavov, Bratislava

Po druhej svetovej vojne bola dekrétom prezidenta č. 108 z 25. októbra 1945 o konfiškácii nepriateľského majetku nariadená likvidácia peňažných ústavov maďarských a nemeckých právnických osôb. Zaradili sa medzi likvidujúce konfiškáty. Povereníctvo financií určilo pre tieto banky likvidátorov. V roku 1947 likvidáciu prevzala Ústredná likvidačná kancelária peňažných ústavov, Bratislava, pôsobiac prostredníctvom oblastných kancelárií.

Ustanovujúca schôdza súhrnnej likvidačnej správy, vymenovanej výnosom povereníctva financií č. 12263/47-VI/18 z 27. októbra 1947, sa konala 13. novembra 1947 v úradovni správy v Bratislave na Leningradskej (dnes Laurinskej) ulici 1. Predsedom správy bol Július Sokol, sekčný šéf povereníctva financií, podpredsedom Alexander Marko, riaditeľ Bratislavskej obchodnej a úverovej banky, členmi Arnošt Skalník, úradník Českomoravskej banky, Igor Dula, krajinský viceprezident a Karol Šnor, bankový riaditeľ. Predsedom dozornej komisie bol Štefan Beňák, hlavný odborový radca povereníctva financií, členom dozornej komisie bol František Capoušek, hlavný účtovný tajomník povereníctva financií.

Táto správa musela na základe uvedeného výnosu povereníctva financií prevziať do 15 dní vedenie likvidujúcich bánk a zriadiť oblastné likvidačné kancelárie. Alexander Marko a Arnošt Skalník vykonali v dňoch 5. - 22. novembra 1947 pracovnú cestu k likvidovaným bankám a na základe ich poznatkov boli zriadené oblastné likvidačné kancelárie v Komárne (OLK I.), v Galante (OLK II.), v Leviciach (OLK III.), v Rimavskej Sobote (OLK IV.), v Košiciach (OLK V.) a v Poprade (OLK VI.).

Do pôsobnosti OLK I. pripadli Komárňanská prvá sporiteľňa v Komárne s filiálkou v Dunajskej Strede, Novozámocká sporiteľňa v Nových Zámkoch s filiálkou v Dunajskej Strede, Maďarská všeobecná úverná banka, filiálka v Nových Zámkoch, Národný úverný ústav, filiálka Nové Zámky, Bratia Haulík, bankový a komanditný obchod v Nových Zámkoch. Do OLK II. sa sústredili Galantská úverná banka v Galante, Prvá šaľská sporiteľňa v Šali, do OLK III. Tekovská ľudová banka v Leviciach s filiálkami v Šahách, Vrábľoch, Štúrove, Želiezovciach, Komárne, Nových Zámkoch, Levická sporiteľňa v Leviciach, Šahská sporiteľňa v Šahách. Donbsp;OLK IV. pripadli Rimavskosobotská banka v Rimavskej Sobote, Národný úverný ústav, filiálka v Rimavskej Sobote a Tornaľská sporiteľňa v Tornali. OLK V. získala do svojej pôsobnosti Čerehátsku banku v Nižnom Medzeve, Obchodnú banku v Košiciach, Spojenú úvernú banku a Košickú sporiteľňu v Košiciach s filiálkami v Rožňave a Lučenci, Eskontnú a zmenárenskú banku, filiálku v Košiciach, Gazdovský úverný ústav v Kráľovskom Chlmci, Kráľovskochlmeckú hospodársku a obchodnú banku v Kráľovskom Chlmci. OLK VI. prevzala všetky spišské filiálky Bratislavskej obchodnej a úvernej banky, a to v Kežmarku, Gelnici, Levoči, Podolínci, Poprade, Spišskej Belej, Spišskej Novej Vsi, Spišskej Sobote a v Nálepkove (Vondrišel).

Prednostom OLK I. bol Tibor Krausze, jeho zástupcom Ľudevít Kasza. Prednostom OLK II. bol Václav Rychetský, zástupcom Jozef Keppert, prednostom OLK III. bol Karol Kočiš a jeho zástupkyňami Alžbeta Papová a Jolana Kailová, prednostom OLK IV. bol Ján Mišpal a jeho zástupcom Vladimír Káposztás, prednostom OLK V. bol Jindřich Stejskal a zástupcom Ferdinand Matern. Dozor nad Šamorínskym úverným ústavom mala mať priamo Ústredná likvidačná kancelária a nad Spišskou úvernou bankou v Levoči riaditeľ filiálky Tatra banky v Poprade Karol Korec.

Ústredná likvidačná kancelária mala oddelenie právne, úverové, organizačné a revízne, osobné, vkladové a uvoľňovacie, učtárenské a oddelenie nehnuteľností. Mala mať priamu správu agendy bratislavskej oblasti - Bratislavskej prvej sporivej banky, Union banky, Bratislavskej obchodnej a úvernej banky a Šamorínskeho úverného ústavu. Túto agendu mali spravovať v čase vzniku kancelárie Alexander Marko, Karol Šnor a Arnošt Skalník. Právne oddelenie viedol Arnošt Skalník a jeho zástupca Ján Pavel Vámossy, úverové Július Blaas, organizačné a revízne viedol Imrich Kardoš, jeho zástupca bol Arnošt Csáder, osobné oddelenie viedol Karol Mareček, nehnuteľnosti Viliam Bernard, vkladové a uvoľňovacie Augustín Sasák a učtárenské oddelenie viedol Jaroslav Mašingr so svojím zástupcom Fridrichom Písečným.

Pri svojej práci sa kancelária zaoberala najmä záležitosťami týkajúcimi sa povojnového usporiadania vzťahov s Maďarskom vo veci úverov a iných pohľadávok firiem a fyzických osôb. Vybavovala pohľadávky peňažných ústavov z území vrátených Slovensku po druhej svetovej vojne, ktoré pochádzali z predvojnového a vojnového obdobia a týkali sa zahraničia (napríklad účasť likvidovaných bánk na zahraničných podnikoch). Riešila problematiku takzvaných trofejných bánk a odpredaj majetku likvidovaných konfiškátov. Mala na starosti personálne záležitosti likvidovaných peňažných ústavov. Netýkali sa iba prijímania do zamestnania a výpovedí, ale aj prideľovania a odnímania bytov, ktorých bolo po vojne mimoriadne málo. Často dochádzalo k stretom s miestnou samosprávou - národnými výbormi. V nepokojných povojnových rokoch dochádzalo k trestným činom na majetku likvidovaných bánk, preto sa zaoberala aj takýmito problémami.

Výnosom povereníctva financií z 27. októbra 1947 č. 12263/47-VI/18 doplneným o výnos č. 13774/47-VI/18 zo 17. novembra 1947 sa predsedom Ústrednej likvidačnej kancelárie stal Elo Šándor, riaditeľ Slovenskej hypotečnej a komunálnej banky. Zasadil sa však o to, aby niekdajší predseda Alexander Marko zostal pracovať v kancelárii.

V auguste 1948 sa kancelária zaoberala možnosťami zjednodušenia agendy, ako aj ekonomickou rentabilitou úradovní. Došla k názoru, že najlepším riešením by bolo vybavovať agendu likvidujúcich konfiškátov (teda likvidovaných peňažných ústavov) prostredníctvom siete filiálok Tatra banky. Tieto ústavy mali množstvo nevyriešených pohľadávok - z úverov poskytnutých konfiškátom, z úverov vysídlencom, z poľnohospodárskeho majetku, ktorý bol zabratý podľa dekrétu prezidenta č. 104/1945 a iných nariadení, voči znárodneným podnikom, z titulu účasti na znárodnených podnikoch, národných podnikoch a konfiškátoch.

V tomto období už pôsobiaci Likvidačný fond menový odporučil 20. júla 1948 koncentráciu úradovní, redukciu personálu a začlenenie likvidovaných ústavov, ktoré mali problém s krytím prevádzkovej réžie, do živých peňažných ústavov.

V októbri 1948 mala Ústredná likvidačná kancelária sústredených na likvidáciu 24 peňažných ústavov, z toho 19 bánk na Slovensku, 4 filiálky slovenských peňažných ústavov v Maďarsku a jeden bankový podnik vo forme verejnej obchodnej spoločnosti (Bratia Haulík, bankový a komisionársky obchod, Nové Zámky). Hodnota spravovaných hodnôt tvorila k 31. decembru 1947 sumu 1,709 miliardy korún československých (Kčs). K tejto likvidačnej podstate sa pridávala hodnota depozitov cenných papierov a iných hodnôt v úschove, a to za 920,4 miliónov Kčs. Čiastka 357,9 miliónov Kčs z danej sumy pripadala na koristné hodnoty, teda na cenné papiere prevzaté v roku 1945 orgánmi Červenej armády. Počet spravovaných účtov predstavoval k 31. decembru 1947 celkovo číslo 94 710.

Náročnosť práce dokumentovali fakty, že kancelária musela pre všetkých 24 ústavov vyhotovovať každoročné záverečné účty so všetkými prílohami, daňové priznania; mesačne sa museli pre každý ústav vypracovávať výkazy pre úverové oddelenia Národnej banky Československej, pre Likvidačný fond menový, hrubé súvahy alebo výpisy z hlavnej knihy pre Ústrednú likvidačnú kanceláriu, situačné správy s výkazmi stavov pre povereníctvo financií prostredníctvom Revízneho odboru Národnej banky Československej a tiež vybavovať súpisová agenda viazaných vkladov pre Daňovú správu. Každý štvrťrok bolo potrebné vyhotoviť štatistické výkazy pre Štátny plánovací a štatistický úrad a hlásenia cudzozemských pohľadávok a zaviazaností pre Národnú banku Československú.

Taktiež sa viedla ústredná evidencia všetkých úverov, evidencia všetkých nehnuteľností a nájomného a agenda personálneho oddelenia. V bežnej korešpondencii sa vybavovala aj uvoľňovacia agenda viazaných vkladov. Počet zamestnancov v likvidovaných 24 ústavoch bol pred prechodom frontu v roku 1945 spolu 906 osôb, k 1. decembru 1947 (v čase vzniku ÚLK) 151 osôb a k 30. júnu 1948 iba 120, pričom sa rátalo so znížením počtu na 103 osôb. Rovnako počet úradovní likvidovaných ústavov bol pred prechodom frontu 62, k 31. augustu 1948 len 16, a v októbri toho istého roku už iba 12.

Vedenie Ústrednej likvidačnej kancelárie navrhlo v októbri 1945 zlúčiť 19 likvidujúcich konfiškátov do jedného ústavu a zlúčiť vtedajších 6 obvodných likvidačných kancelárií do troch - štyroch (plánovalo sa, že zostane Poprad alebo Levoča, ďalej Košice, Levice, a Komárno alebo Nové Zámky). Výnosom povereníctva financií č. 7709/49-VI/18 z 30. júna 1949 bola likvidátorom peňažných ústavov - likvidovaných konfiškátov - poverená Slovenská Tatra banka, národný podnik. Týmto výnosom sa vlastne činnosť Ústrednej likvidačnej kancelárie skončila. Predsedom novozriadenej Likvidačnej komisie Slovenskej Tatra banky sa v januári 1950 stal Alexander Leipnik, zástupcom Jozef Hovorka, členmi boli Alexander Fábry, Karol Šnor, za závodnú radu Karol Mareček. Konanie likvidačnej komisie podliehalo súhlasu povereníctva financií, v prípade operácií vyžadujúcich platby mala komisia voľnú ruku pri sumách do 20 tisíc Kčs.

Podľa vyhlášky ministerstva financií boli napokon takmer všetky likvidujúce konfiškáty so spätnou účinnosťou od 1. januára 1949 vymazané z obchodného registra. Predtým univerzálnou sukcesiou splynuli so Slovenskou všeobecnou úvernou bankou, národným podnikom v likvidácii v Bratislave. S účinnosťou od 1. júla 1950 bola zákonom z 9. marca 1950 zriadená Štátna banka československá, ktorá v roku 1951 prevzala všetky práva a záväzky Slovenskej všeobecnej úvernej banky.

Z  činnosti kancelárie sa zachovala nepatrná časť dokumentov z rokov 1947 - 1948. Tvoria ich zápisnice zo zasadnutí súhrnnej likvidačnej správy a Likvidačnej komisie Slovenskej Tatra banky, situačné správy pre povereníctvo financií, súvahy, bilancie a rôznorodá korešpondencia likvidovaných peňažných ústavov. Dokumenty boli uložené v podnikovom archíve Štátnej banky československej, ktorý bol umiestnený v bývalom kláštore v Marianke. V rokoch 1975 – 1977 boli prevezené do novej účelovej budovy archívu Štátnej banky československej na Krajnej 27 v Bratislave, odkiaľ sa v roku 2003 previezli do budovy archívu Národnej banky Slovenska na Cukrovej 8 v Bratislave. Inventár k archívnemu fondu bol vytvorený v roku 2016.