Štátna banka československá, ústredie pre Slovenskú republiku, Bratislava

Štátna banka československá bola zriadená zákonom č. 31/1950 Zb. z. zo dňa 9. marca 1950. Svoju činnosť začala 3. júla 1950 a v zmysle §2 uvedeného zákona prevzala všetky práva a záväzky Národnej banky Československej, Živnostenskej banky, Slovenskej Tatra banky a Poštovej sporiteľne. Aktom jej vzniku sa zavŕšil proces koncentrácie a centralizácie československého bankovníctva. Do kompetencií banky spadali najmä tieto funkcie: ako jediná emisná banka vydávať bankovky a v súlade so štátnym plánom rozvoja národného hospodárstva riadiť peňažný obeh, zostavovať návrhy úverového a pokladničného plánu, preberať depozity na bežné a šekové účty a vkladné knižky, poskytovať krátkodobé úvery hospodárskym organizáciám, kontrolovať používanie peňažných prostriedkov v celom národnom hospodárstve, riadiť bezhotovostný platobný styk, vykonávať zúčtovanie platieb a pokladničné a zúčtovacie služby pre štát, zabezpečovať platobný styk s cudzinou, riadiť zúčtovací a platobný styk podnikov zahraničného obchodu, prijímať a poskytovať úvery v zahraničí, obchodovať s drahými kovmi a cudzozemskými platidlami, zabezpečovať tlač platidiel a cenných papierov.

Sídlom Ústredia Štátnej banky československej sa stala Praha. Najvyšším predstaviteľom bol generálny riaditeľ (prvým bol Otakar Pohl), ktorý priamo podliehal ministrovi financií a zároveň pôsobil aj ako člen kolégia ministra financií. Za činnosť banky sa zodpovedal vláde a tiež najvyššiemu straníckemu aparátu. Na Slovensku vznikol Oblastný ústav Štátnej banky československej pre Slovensko so sídlom v Bratislave. Do funkcie oblastného riaditeľa menoval dňa 2. júna 1950 minister financií Pavla Majlinga. Oblastný riaditeľ mal jedného námestníka. K dátumu začatia činnosti oblastného ústavu pracovalo v slovenskej časti Štátnej banky československej 2 176 zamestnancov, z toho 657 žien. Oblastný riaditeľ riadil činnosť banky v celej slovenskej oblasti, a to podľa pokynov a predpisov generálneho riaditeľa ústredia v Prahe. Každá správa mala svojho riaditeľa a vedúcich samostatných odborov a oddelení. Dôležitou funkciou v ústredí bola funkcia hlavného účtovníka, ktorý usmerňoval aj práce hlavného účtovníka Oblastného ústavu pre Slovensko a zároveň organizoval, riadil a kontroloval účtovno-operatívne činnosti, ako aj výkazníctvo v slovenskej oblasti. Hlavná učtáreň viedla účty vrcholných slovenských rozpočtových i hospodárskych organizácií, poverencov a iných úradov na Slovensku, rozúčtovávala rozpočtové úvery. K jej úlohám patrilo tiež vypracovávanie situačných správ o stave účtovno-operatívneho úseku banky. Jednotlivé správy úverovania a zúčtovania zodpovedali za riadnu organizáciu a vykonávanie krátkodobých úverov. Zodpovedali tiež za plnenie úverového plánu a vykonávali rozpis úverových limitov.

I napriek snahe o centralizáciu rozhodlo vedenie banky z hľadiska praktického výkonu činností o vytvorení krajských pobočiek na Slovensku k 1. júnu 1951 vo vtedajších krajských sídlach: Banskej Bystrici, Košiciach, Nitre, Prešove a Žiline. V Bratislave bola krajská pobočka vytvorená 21. novembra 1951.

S vytvorením krajskej pobočky v Bratislave súvisela aj reorganizácia Oblastného ústavu Štátnej banky československej pre Slovensko v Bratislave. Na krajské pobočky z celooblastnej agendy prešla agenda zahraničného platobného styku, agenda oblastnej učtárne a správa nehnuteľností okrem stavebno-technických záležitostí. Z činnosti oblastného ústavu sa tým vyčlenila celá operatívna činnosť spolu so zabezpečovaním hospodárskych záležitostí. Vytvorenie krajskej pobočky v Bratislave umožnilo organizovať oblastný ústav ako riadiaci celoslovenský orgán Štátnej banky československej oveľa účelnejšie a prehľadnejšie.

Prvé roky činnosti Štátnej banky československej boli poznačené nedostatkom odborného personálu, čo bolo spôsobené tým, že bankoví úradníci z bankových inštitúcií pôsobiacich do obdobia znárodnenia boli poprepúšťaní a posielaní do výroby. Na ich miesto boli prijímaní úradníci, ktorí mali skvelé stranícke zázemie, ale nie odborné vedomosti.

Vedenie banky, podporované ministerstvom financií, sa obrátilo na Štátnu banku ZSSR (Gosbank) o pomoc pri riešení odborných problémov. Do Ústredia Štátnej banky československej boli vyslaní poradcovia, na návrh ktorých bola k 1. januáru 1953 zriadená Banková správa Štátnej banky československej - najvyšší štatutárny orgán Štátnej banky československej.

Predsedom bankovej správy bol generálny riaditeľ Štátnej banky československej (neskôr predseda). Zástupcom za slovenskú stranu bol Ľudovít Kováčik. Za Slovensko sa rokovaní zúčastňoval aj oblastný riaditeľ Pavol Majling, prípadne Ján Zervan alebo Ľudovít Vaškovič. Členov bankovej správy menoval a odvolával do roku 1965 minister financií a schvaľovala vláda, neskôr už výlučne iba vláda.

Dňa 11. júla 1960 Národné zhromaždenie schválilo Ústavu Československej socialistickej republiky (ČSSR). Zo štátoprávneho hľadiska zakotvila jednotný centralizovaný štát s formálnym priznaním autonómneho postavenia Slovenska, čím sa Slovensko a slovenské národné orgány dostali do nerovnoprávneho postavenia. Centralizačný vývoj sa premietol i do situácie v usporiadaní a riadení Štátnej banky československej a vo vzťahoch, resp. pôsobnosti oblastného ústavu. Od roku 1961 vykonávala Štátna banka československá svoje funkcie prostredníctvom organizačných jednotiek, ktorými boli ústredie, oblastný ústav pre Slovensko, krajské, prípadne mestské pobočky a iné špecifikované útvary. Do priamej závislosti na ústredí sa dostali krajské pobočky, ktoré podliehali priamo generálnemu riaditeľovi ústredia banky. Oblastný ústav pre Slovensko vykonával hlavne kontrolnú činnosť a bol oboznamovaný s činnosťou pobočiek a krajských pobočiek ako ich druhý nadriadený orgán. Svoju činnosť vykonával podľa pokynov generálneho riaditeľa ústredia. Tento právny stav trval až do vydania zákona č. 117/1965 Z. b. o ŠBČS, ktorý s platnosťou od 10. novembra 1965 posilnil úlohu banky ako ústrednej emisnej banky aj ako vedúceho orgánu celej bankovej sústavy. V zásadných finančných a menových otázkach postupoval generálny riaditeľ po dohode s ministerstvom financií.

Koncom 60-tych rokov minulého storočia vznikali pokusy obrodiť československé peňažníctvo. Banková správa prerokovala dňa 19. augusta 1968 materiál k zásadám novej organizácie československého peňažníctva. Mala byť vytvorená jedna emisná banka, ako aj úverové ústavy na komerčných princípoch. Emisná banka mala byť oddelená od ostatného peňažníctva a od výkonnej štátnej moci a malo sa vytvoriť komerčné peňažníctvo.

Proti návrhu jednej emisnej banky vystúpili slovenskí ekonómovia, ktorí požadovali premietnuť zásadu suverenity jednotlivých národov i do ekonomickej oblasti, a to až do práva rozhodovať o vlastnej mene. Slovenský návrh rátal s využívaním meny ako nástroja špecifického rozvoja národnej oblasti a národnej ekonomiky a požadoval, aby národným emisným bankám bola ponechaná samostatná právna subjektivita. Súčasne navrhovali, aby bola vytvorená Československá federálna banka a národné emisné banky mali názov Česká národná banka a Slovenská národná banka. Oblastný ústav Štátnej banky československej pripravil koncom decembra 1968 Harmonogram prác súvisiacich s novou organizáciou bankovej sústavy na Slovensku, pričom termín na spustenie činnosti Slovenskej národnej banky a Slovenskej všeobecnej banky (ako komerčnej banky) stanovil od 1. januára 1969, keď dokonca aj konkretizoval požiadavku na počty zamestnancov v oboch bankách. Súbežne bola zriadená pracovná skupina zo zamestnancov oblastného ústavu k otázkam organizácie a úloh Slovenskej národnej banky. Dňa 13. februára 1969 vydal oblastný riaditeľ Štátnej banky československej príkaz číslo 3 – Opatrenia vykonávané v Štátnej banke československej na realizáciu nového organizačného a funkčného usporiadania československého peňažníctva, ktorým v záujme vytvárania predpokladov pre ďalší priebeh inštitucionálnej prestavby československého peňažníctva treba vytvoriť pobočky Štátnej banky československej s menovou a s komerčnou činnosťou, čo predpokladalo ukončenie činnosti odborových útvarov a krajských pobočiek, ako aj pobočiek v dovtedajšej štruktúre a riadení. Preto boli k 1. marcu 1969 zrušené krajské pobočky Štátnej banky československej a odborové útvary na území Slovenska. Vytvorila sa tiež pracovná delimitačná komisia zložená zo zamestnancov ústredia aj oblastného ústavu, ktorej úlohou bolo vypracovanie konkrétnych návrhov na delenie hnuteľného a nehnuteľného majetku a aj ostatného majetku Štátnej banky československej medzi Slovenskú socialistickú republiku (SSR) a Českú socialistickú republiku (ČSR).

Zákon č. 143/1968 o československej federácii v znení ústavného zákona č. 125/1970 Zb. stanovil Štátnej banke československej dôležitú právnu úpravu. Touto novelou bolo určené, že postavenie, povinnosť a zodpovednosť Štátnej banky československej, ako aj spôsob jej správy a jej vzťah k orgánom republík určí zákon Federálneho zhromaždenia. Celý proces prípravy reformy československého bankovníctva bol uzatvorený prijatím zákona č. 144/1970 Zb. o Štátnej banke československej.

Sústava Štátnej banky československej bola koncipovaná ako jednotná federálna inštitúcia s vnútorným členením na hlavné ústavy v republikách. V záujme československej ekonomiky bola usporiadaná ako jednotná emisná, úverová a zúčtovacia organizácia. Mala výhradné právo vydávať bankovky a spolu s federálnym ministerstvom financií navrhovala vláde ČSSR úpravu a ochranu československej meny a zásady obehu zákonných peňazí. Podľa zákona o Štátnej banke československej sa zriadili tieto typy organizačných jednotiek: ústredie so sídlom v Prahe, hlavné ústavy pre ČSR a SSR, pobočky v každom okrese a špecializované pobočky pre výkon určitého typu bankových služieb v Prahe a Bratislave. Ústredie Štátnej banky československej bolo organizačnou jednotkou pre riadiacu, koncepčnú, metodickú a kontrolnú činnosť. Na jeho čele stál predseda, ktorého v neprítomnosti v plnej miere zastupoval podpredseda. Predsedu na návrh vlády vymenovával a odvolával prezident ČSSR. Hlavné ústavy riadili a za plnenie úloh zodpovedali generálni riaditelia. Zvláštnym typom organizačného útvaru hlavného ústavu boli krajské správy s pôsobnosťou územne vymedzenou pre Bratislavu a Prahu a príslušné kraje. Pobočky boli výkonnými jednotkami, ktoré uskutočňovali úlohy voči podnikom a organizáciám.

Štatút banky bol schválený 1. marca 1973 a banka ním získala výsostný význam vo svojej ekonomickej funkcii a tiež právny a organizačný základ na ďalší rozvoj svojej činnosti. Štátna banka československá mala charakter socialistickej organizácie zvláštneho druhu, keďže na jednej strane mala právomoci a plnila úlohy charakteristické pre ústredné orgány štátnej správy a na druhej strane nadväzovala v národnom hospodárstve hospodársko-partnerské vzťahy k iným socialistickým organizáciám. Ako vtedajší socialistický a centralistický peňažný ústav rešpektovala pri svojej práci princípy riadenia, ktoré platili v celom národnom hospodárstve a v celej socialistickej spoločnosti. Uplatňovala sa zásada vedúcej úlohy Komunistickej strany Československa ako jedinej politickej sily v štáte, a to najmä v oblasti dlhodobých plánovitých koncepcií banky, ktoré boli spravidla päťročné.

V období Pražskej jari sa pobočky na Slovensku okrem riešenia koncepčných otázok slovenského bankovníctva museli vyrovnať aj so vstupom okupačných vojsk na naše územie 21. augusta 1968. Obsadené boli budovy pobočiek Štátnej banky československej v Trenčíne, Nitre, Komárne, Rimavskej Sobote a v Prešove. Vedenie banky vyzvalo dňa 21. augusta 1968 o 8.00 h. pobočky ďalekopisom, aby za všetkých okolností udržovali normálnu prevádzku v pokladniach a o mimoriadnych udalostiach informovali Ústredie Štátnej banky československej. Vydalo tiež pokyn vykonať do 15. septembra rozbor dopadu obsadenia Československa cudzími vojskami.

Normalizácia v 70. a 80. rokoch minulého storočia pozastavila realizáciu spoločenských a ekonomických reforiem z rokov 1968 až 1969, ale nedokázala vyriešiť existujúce spoločensko-ekonomické problémy. Ďalšie pokusy o reformu bankového systému boli zavŕšené uznesením vlády č. 29/1988 o komplexnej prestavbe hospodárskeho mechanizmu. Toto uznesenie vlády malo dopad aj na reformu bankovníctva, ktorá v podstate naviazala na pripravovanú reformu v rokoch 1968 – 1969, najmä pokiaľ išlo o oddelenie emisnej a komerčnej činnosti. V rokoch 1988 – 1989 bol tlak na zmeny v hospodárskom mechanizme taký veľký, že bolo treba konať. Prispel k tomu zrejme aj rozpad hierarchie a hodnôt v bývalom ZSSR a blížiaci sa rozpad komunistického bloku v strednej a východnej Európe. Uznesenie vlády ČSSR č. 196/1988 stanovilo podmienky a opatrenia k oddelenej emisnej a úverovej obchodnej činnosti bankovej sústavy a pravidlá úverovej emisie. Zákon o Štátnej banke československej č. 130/1989 Zb., zákon o bankách a sporiteľniach č. 158/1989 Zb. a devízový zákon č. 162/1989 Zb. nadobudli platnosť od 1. januára 1990 a od tohto termínu sa v Československu začala realizovať banková reforma aj demonopolizácia bankovej sústavy. Po roku 1990 začali na Slovensku vznikať komerčné banky a Štátna banka československá definitívne zanikla k 31. decembru 1992. Jej právnym nástupcom sa stala Národná banka Slovenska.

Archívny fond Štátnej banky československej je najrozsiahlejším fondom v archíve Národnej banky Slovenska. Je čiastočne spracovaný a existujú k nemu inventáre z rokov 1986 - 1996 a súpisy z novšieho obdobia.