Novozámocká sporiteľňa, Nové Zámky

Novozámocká sporiteľňa bola založená v roku 1848 pod názvom Érsekújvári takarékpénztár, részvénytársaság, s akciovým kapitálom 30 tisíc zlatých, ktorý bol do roku 1899 zvýšený na 240 tisíc zlatých. V roku 1900 bol akciový kapitál po prechode na zlatú korunovú menu prepočítaný na 480 tisíc rakúsko-uhorských korún (K). Do roku 1918 bol akciový kapitál zvýšený až na 2 milióny K. Banka vyplácala pomerne vysoké dividendy, v rokoch 1895 - 1898 to bolo 18,8 % - 24 %. Sporiteľňa sa vďaka výhodnej polohe Nových Zámkov, dobrej hospodárskej politike a vzťahom k vládnucemu režimu stala podružným miestom Rakúsko-uhorskej banky. Predsedom správnej rady v roku 1914 bol Andreas Rabár a riaditeľom Dezider Ticsénszky. Sporiteľňa založila filiálky v Hurbanove, Vlčanoch, Kollárove, Komoči, Šóku (časť obce Selice) a Šuranoch.

Rozpad Rakúsko-Uhorska a vznik prvej Československej republiky mali na činnosť sporiteľne nepriaznivé dôsledky, keďže svoje zdroje mala imobilizované v Budapešti. Veľkú časť prostriedkov investovala do vojnových pôžičiek, ktoré sa jej podarilo nostrifikovať za pomoci Jednoty peňažných ústavov na Slovensku a Podkarpatskej Rusi v Bratislave.

Na základe takzvaného sporiteľničného zákona č. 302/1920 zmenila svoj názov na Novozámocká sporobanka.

V roku 1922 bolo zakázané všetkým filiálkam a expozitúram banky prijímať vklady a banka znížila akciový kapitál až na 25 tisíc korún československých (Kč). V roku 1926 sa podarilo kapitál opätovne zvýšiť na 1 milión Kč. Banke sa však nepodarilo prekonať povojnovú krízu a stabilizovať svoju pozíciu.

V roku 1930 uzavrela afilačnú zmluvu s Dunajskou bankou v Bratislave, čím sa stala jej pridruženým ústavom. Valné zhromaždenie banky ohlásilo v roku 1931 likvidáciu spoločnosti.

V roku 1938 boli Nové Zámky na základe viedenskej arbitráže pripojené k Maďarsku. Valné zhromaždenie banky pri tejto príležitosti zmenilo jej obchodné meno na Novozámocká sporiteľňa a zrušilo ohlásenú likvidáciu. V roku 1939 boli jej aktíva a pasíva prepočítané na pengő v pomere 7 : 1, čím sa výška akciového kapitálu upravila na 375 tisíc pengő.

Po skončení druhej svetovej vojny povereníctvo financií určilo 30. apríla 1945 pre peňažný ústav dočasnú správu v zložení Alex Benedek a Štefan Csányi, ktorú od 8. januára 1946 nahradila národná správa v zložení Rudolf Štohl a Štefan Csányi. Výnosom povereníctva financií z 12. júla 1946 bola nariadená likvidácia sporiteľne a likvidátormi boli menovaní Rudolf Štohl, Ferdinand Žilinský a František Zverina. V roku 1947 boli likvidátori odvolaní a likvidáciou bola poverená Ústredná likvidačná kancelária v Bratislave. V roku 1949 prevzala likvidáciu Slovenská Tatra banka v Bratislave. Nariadená likvidácia nebola dokončená a v roku 1950 ministerstvo financií podľa §18 zákona č. 181/1948 Sb. nariadilo vyhláškou č. 265/1950 Úr. v. I. zlúčenie Novozámockej sporiteľne v likvidácii so Slovenskou všeobecnou úvernou bankou v likvidácii. Zlúčenie sa uskutočnilo univerzálnou sukcesiou bez likvidácie s účinnosťou od 1. januára 1949. K tomuto dátumu bolo nariadené vymazanie Novozámockej sporiteľne z firemného registra.

Archívne dokumenty z činnosti sporiteľne boli v roku 1956 dovezené do podnikového archívu Štátnej banky československej v Marianke, kde boli čiastočne spracované a bol k nim vypracovaný súpis. Dokumenty boli v roku 1978 prevezené do archívu Štátnej banky československej na Krajnej 27 v Bratislave, odkiaľ sa v roku 2003 previezli do budovy archívu Národnej banky Slovenska na Cukrovej 8 v Bratislave.

Z činnosti banky sa zachovali dokumenty v maďarskom a slovenskom jazyku. Archívny fond je pomerne zachovalý a keďže ide o jednu z najstarších bánk na Slovensku, možno ho použiť na štúdium dejín bankovníctva na Slovensku so zameraním na aktivity stredne veľkého maďarského peňažného ústavu v priebehu 19. a 20. storočia.