SlovenskyEnglish

Otváracie hodiny archívu

Národnej banky Slovenska


utorok - štvrtok 

9.00 - 12.00 h

12.45 - 15.00 h 

V mesiacoch júl, august a september je archív pre verejnosť uzatvorený.

Šahská sporiteľňa, Šahy

Šahská sporiteľňa, účastinná spoločnosť, bola založená v roku 1868 pod názvom Ipolysági takarékpénztár, részvénytársaság, s akciovým kapitálom 26 tisíc zlatých. K iniciátorom jej založenia patril aj Alexander Winter, neskorší zveľaďovateľ piešťanských kúpeľov. Banka vo svojich pôvodných stanovách vytýčila pôsobnosť svojej obchodnej činnosti hlavne na prijímanie vkladov na úroky a na poskytovanie pôžičiek.

Šahská sporiteľňa, Šahy - účastina, 1911Bol to dôležitý ekonomický krok v hospodárskom živote Šiah, pretože Šahy ako centrum Hontianskej župy boli v tom čase nemajetné, bez upravených chodníkov a bez verejného osvetlenia. Samotné mesto vlastnilo jeden prízemný dom a 32 hektárov ornej pôdy. Jeho ročný príjem bol len 1,6 tisíc zlatých a výdavky 2,6 tisíc zlatých. Obchodný život mesta sa sústreďoval na poľnohospodárskom trhu a v niekoľkých predajniach na námestí. Očakávalo sa, že sporiteľňa prispeje k rozvoju mesta a poskytovaním úverov k rozkvetu obchodu a remeselníctva.

Po schválení stanov ministerstvom obchodu bola zvolená prvá správa, ktorú tvorili Mikuláš Horváth, predseda, Anton Hederváry, riaditeľ, Gábor Báthory, právny zástupca, ďalej členovia Ján Antal, Martin Berczeller, Karol Dombo, Ludvik Eichenwald, Adolf Elfer, Michal Engelhardt, Adolf Glück, Samuel Grünwald, Ignác Holczer, Gábor Hummer, Dr. Ludvik Jelsik, Salamon Kinszki, Juraj Lamy, barón Ludvik Majthényi, Karol Martsán, Ján Paczolay, Juraj Podhorszky, Karol Pohl, Matej Toth, Daniel Frantwein, Michal Vaskovits, Ján Vlkolinszky a Alexander Winter. Prvý dozorný výbor tvorili Alojz Langa, Michal Pronay, Ľudovít Hirchsbein a A. Eyerman.

Banka začala úradovať v dvoch miestnostiach od 1. decembra 1868. Jej obchodná činnosť sa stále rozširovala. Už v prvom roku jej pôsobenia, v roku 1869, dosiahla výška vkladov 48 tisíc zlatých a výška zaručených pôžičiek 43,3 tisíc zlatých. Zisk bol 533 zlatých.

V roku 1870 sa vyplácali aj dividendy, a to 4 zlaté na akciu a v roku 1871 zisk dosiahol 16 % základného kapitálu, dividendy sa zvýšili na 5 zlatých za akciu a banka dosiahla plnú výšku základného kapitálu 30 tisíc zlatých (600 akcií po 50 zlatých).

V roku 1877 kúpila za 19 tisíc zlatých na verejnej dražbe dom na námestí v Šahách, kde zároveň zriadila a rozšírila svoje dovtedajšie kancelárie. V roku 1880 výška vkladov vzrástla natoľko, že správa banky predisponovala vklady vo výške 20 tisíc zlatých do iného peňažného ústavu. Banka prijímala vklady na 6 %. Neskôr znížila úrokovú sadzbu na vklady na 4 %. Úrokovú sadzbu na pôžičky znížila z 9 % na 8 %, a neskôr až na 7 %.

V roku 1889 valné zhromaždenie zvýšilo penzijný fond zamestnancov Šahskej sporiteľne na 15 tisíc zlatých. V roku 1891 vzrástol príliv vkladov natoľko, že banka mohla umiestniť u iných peňažných ústavov až 110 tisíc zlatých.

V roku 1894 oslávil peňažný ústav svoje 25-ročné jubileum. Vtedy z banky odišiel Anton Hederváry, ktorý tu pracoval 25 rokov, a barón Ludvik Majthényi, ktorý 23 rokov zastával funkciu predsedu. Na ich miesta boli zvolení Štefan Berko za riaditeľa a Alexander Lestyanský za predsedu.

V roku 1895 banka založila filiálku v Krupine a o 4 roky neskôr premiestnila svoje kancelárie do novej budovy v Šahách, ktorú si dala postaviť. V roku 1911 zvýšila svoj akciový kapitál na 720 tisíc rakúsko-uhorských korún (K). Bolo tiež rozhodnuté založiť ďalšiu filiálku vo Vyškovciach nad Ipľom. V tom roku banka dosiahla celkový obrat vo výške 56,6 milióna K a čistý zisk v sume 112 tisíc K. Správu tvorili Július List, predseda (hlavný župan na dôchodku), Štefan Berko, riaditeľ (kráľovský radca), Vincent Herczeg, zástupca riaditeľa, a 22 členov správy. Kontrolnú komisiu tvorili Ján Bolgár, predseda, Ľudevít Berczler, Aladár Schreiber a Alexander Kátser ako členovia komisie.

Hospodárska kríza v rokoch 1912 - 1913 peňažný ústav nezasiahla, keďže klientela a obchodní partneri pochádzali hlavne z radov poľnohospodárov a ústav nebol viazaný na zahraničný kapitál. V roku 1913 vykázal čistý zisk 127 tisíc K.

Po vypuknutí prvej svetovej vojny, keď iné peňažné ústavy obmedzovali výplatu vkladov, banka ju neobmedzila opierajúc sa o priazeň filiálky Rakúsko-uhorskej banky v Banskej Bystrici poskytovať úvery.

V roku 1917 sa stala členom Peňažného ústredia s podielom 16 tisíc K. Rozšírila teritoriálnu pôsobnosť, keď sa jej podarilo do svojej finančnej sféry zapojiť Vojnovú výrobňu, akciovú spoločnosť, zastupiteľstvo v Hontianskej župe. V roku 1919 dosiahli vklady výšku 8,6 milióna K oproti sume 3,9 milióna K v roku 1914 na začiatku vojny a stav hypotekárnych pôžičiek bol 1,4 milióna K oproti 3 miliónom K v roku 1914. Zisk klesol zo sumy 126 tisíc K v roku 1914 na 38 tisíc K v roku 1919.

Štátoprávna zmena sa peňažného ústavu citeľne dotkla. V budapeštianskych bankách mal uložený kapitál vo výške 3 milióny K a vo vojnových pôžičkách 2 milióny K. V roku 1919 bol pre banku menovaný vládny komisár Ján Roháček, prednosta daňového úradu v Šahách.

V roku 1921 sa v zmysle zákona č. 302/1920 Sb. názov ústavu zmenil na Šahská sporivá banka, účastinná spoločnosť, po maďarsky Ipolysági takarékbank r. t., po nemecky Ipolysager Sparbank A.G. Peňažný ústav zápasil s problémami aj v rokoch 1922 - 1923 a aby predišiel úpadku, vyhlásil v roku 1924 na mimoriadnom valnom zhromaždení nútené vyrovnanie, ktoré nadobudlo platnosť 15. apríla 1924 a bolo uskutočnené v pomere 60 % kvóty.

V roku 1925 mu ministerstvo financií vrátilo právo prijímať vklady povolením č. 146.863/25-II A/3. V rovnakom roku dosiahol po prvý raz od roku 1919 zisk, a to v sume 28 tisíc korún československých (Kč), a mohol vyplácať dividendy vo výške 18 Kč za akciu.

V roku 1938 boli Šahy viedenskou arbitrážou pripojené k Maďarsku, a tým sa aj Šahská sporivá banka dostala pod správu maďarského štátu. V rovnakom roku bolo z poverenia Maďarskej národnej banky vykonané prepočítanie československej koruny na pengő (pgő) v pomere 7 : 1 a v tomto pomere boli prepočítané vnútrozemské pohľadávky a pôžičky. Prepočítané akcie z nominálnej hodnoty 600 Kč klesli prepočítaním na 85,71 pgő. Uznesením valného zhromaždenia v roku 1939 bolo stanovené zvýšenie nominálnej hodnoty akcie na 100 pgő a akciový kapitál bol určený na 120 tisíc pgő.

Šahská sporivá banka sa na mimoriadnom valnom zhromaždení dňa 12. októbra 1939 vrátila k svojmu pôvodnému názvu Šahská sporiteľňa. Po skončení druhej svetovej vojny bol peňažný ústav na základe dekrétu prezidenta republiky č. 102/1945 Zb. znárodnený a premenoval sa na Šahskú sporiteľňu, národný podnik v Šahách v likvidácii.

V roku 1947 bol likvidátorom sporiteľne Ján Grof, disponent Slovenskej banky, filiálky v Šahách, ktorého povereníctvo financií odvolalo prípisom zo dňa 27. októbra 1947 a ďalšou likvidáciou ústavu poverilo Ústrednú likvidačnú kanceláriu v Bratislave. V roku 1949 poverilo výmerom zo dňa 30. júna 1949 č. 7709/49-VI/18 ďalším uskutočňovaním likvidácie Slovenskú Tatra banku, Bratislava. V roku 1950 bola Šahská sporiteľňa vyhláškou ministerstva financií zo dňa 13. apríla 1950 č. 265/50 Úr. v. I. zlúčená so Slovenskou všeobecnou úvernou bankou, národným podnikom v likvidácii v Bratislave.

Spisový materiál fondu je neúplný. Do roku 1920 sú dokumenty písané výlučne v maďarskom jazyku, od roku 1920 v maďarskom a v slovenskom jazyku a v rokoch 1939 – 1944 iba v maďarskom jazyku.

Dokumenty uložené v podnikovom archíve Štátnej banky československej v Marianke boli v rokoch 1975 – 1977 prevezené do jej podnikového archívu na Krajnej 27 v Bratislave. Odtiaľ sa v roku 2003 previezli do budovy archívu Národnej banky Slovenska na Cukrovej 8 v Bratislave. Rozsah fondu sú 3 bežné metre. Neucelene sa zachovali zápisnice správy a výročné správy, najviac dokumentov sa týka likvidácie banky po druhej svetovej vojne. Taktiež sa zachovali zlomky dokumentov z obchodnej činnosti banky.

Archívny fond bol spracovaný v roku 1966 v podnikovom archíve Štátnej banky československej v Marianke a bol k nemu vytvorený inventár, ktorý bol zrevidovaný v roku 2015 v archíve Národnej banky Slovenska.

Dátum poslednej úpravy: 24. septembra 2019