Levická sporiteľňa, Levice

Levická sporiteľňa bola založená v roku 1865 pod názvom Lévai takarékpénztár, részvénytársaság, s akciovým kapitálom 50 tisíc zlatých. Zakladateľmi boli Ján Várady, statkár a notár z Levíc, a Tivadar Bottka, spisovateľ. Ich cieľom bolo zabrániť úžere poskytovaním výhodných úverov za primerané úrokové sadzby. Vedúcimi predstaviteľmi ústavu pri jeho založení boli David Base ako predseda správnej rady a zároveň aj riaditeľ, a Martin Levatich ako predseda dozorného výboru. Väčšina členov správnej rady a dozorného výboru bola volená z drobných remeselníkov a obchodníkov.

Sporiteľňa pomerne úspešne napĺňala svoje ciele a pravidelne vyplácala dividendy. Vklady v roku 1897 vzrástli na 1,25 milióna zlatých a pôžičky na 1,8 milióna zlatých. Vďaka priaznivému vývoju sa v roku 1898 podarilo akciový kapitál zvýšiť na 100 tisíc zlatých použitím časti rezervného fondu. V roku 1900 po prechode na zlatú korunovú menu bol akciový kapitál prepočítaný na 200 tisíc rakúsko-uhorských korún (K).

Rozpad Rakúsko-Uhorska a vznik prvej Československej republiky mali na činnosť Levickej sporiteľne nepriaznivé dôsledky, pretože mala svoje zdroje imobilizované v Budapešti. Veľkú časť prostriedkov investovala do vojnových pôžičiek, ktoré sa jej podarilo nostrifikovať za pomoci Jednoty peňažných ústavov na Slovensku a Podkarpatskej Rusi v Bratislave. Na základe sporiteľničného zákona č. 302/1920 musela zmeniť svoj názov na Levická sporivá banka.

Nedarilo sa jej vyrovnať sa s povojnovými stratami, preto musela v roku 1927 pristúpiť k zníženiu akciového kapitálu z 1 milióna korún československých (Kč ) na 100 tisíc Kč, aby sa pokryli bilančné straty. Takto okolkovaný kapitál bol vzápätí zvýšený na 600 tisíc Kč.

V roku 1938 boli Levice na základe viedenskej arbitráže pripojené k Maďarsku. Levická sporivá banka sa pri tejto príležitosti vrátila k svojmu pôvodnému názvu Levická sporiteľňa. V roku 1939 boli jej aktíva a pasíva prepočítané na pengő v pomere 7 : 1, čím sa výška akciového kapitálu upravila na 85 714 pengő a dodatočne ho zvýšili na 90 tisíc pengő. Riaditeľom banky sa stal Teodor Schubert, poslanec snemu.

Po skončení druhej svetovej vojny nariadilo povereníctvo financií likvidáciu sporiteľne a likvidátorom bol menovaný Július Hnilica, riaditeľ filiálky Slovenskej banky v Leviciach. V roku 1947 bol likvidátor odvolaný a likvidáciou bola poverená Ústredná likvidačná kancelária, pričom v roku 1948 bola v Leviciach zriadená Oblastná likvidačná kancelária III. V roku 1949 prevzala likvidáciu Levickej sporiteľne Slovenská Tatra banka v Bratislave. Nariadená likvidácia nebola dokončená a v roku 1950 ministerstvo financií podľa § 18 zákona č. 181/1948 Sb. nariadilo vyhláškou č. 265/1950 Úr. v. I. zlúčenie Levickej sporiteľne so Slovenskou všeobecnou úvernou bankou, Bratislava. Zlúčenie sa uskutočnilo univerzálnou sukcesiou bez likvidácie s účinnosťou od 1. januára 1949. K tomuto dátumu Okresný súd v Bratislave nariadil vymazať Levickú sporiteľňu z firemného registra B spoločenských firiem.

Archívne dokumenty z činnosti sporiteľne boli uložené v podnikovom archíve Štátnej banky československej v Nitre. V roku 1962 boli prevezené do jej podnikového archívu v Marianke a v roku 1978 do jej podnikového archívu na Krajnej 27 v Bratislave. Odtiaľ sa v roku 2003 previezli do budovy archívu Národnej banky Slovenska na Cukrovej 8 v Bratislave.

Z činnosti ústavu sa zachovali dokumenty v maďarskom a slovenskom jazyku. Týkajú sa najmä jeho likvidácie v rokoch 1945 až 1950. Prevažná časť dokumentov sa pravdepodobne stratila počas druhej svetovej vojny. Archívny fond bol spracovaný v archíve Národnej banky Slovenska v roku 2009, pričom v roku 2016 došlo k jeho revízii a doplneniu.