Galantská úverná banka, Galanta

Bola založená v roku 1873 pod názvom Galantská sporiteľňa, účastinná spoločnosť, so základnou istinou 25 tisíc zlatých.
Až do roku 1921 vystupovala pod maďarským názvom Galantai takarékpénztár, részvénytársaság. Vtedy na základe sporiteľničného zákona z roku 1920 zmenila svoj firemný názov na Galantská úverná banka, účastinná spoločnosť (Galantai hitelbank, részvénytársaság).

V roku 1894 mala sporiteľňa po zavedení zlatej korunovej meny základné imanie vo výške 100 tisíc rakúsko-uhorských korún (K). V roku 1895 správu sporiteľne tvorili (skoršie údaje nie sú k dispozícii) Ede Jandy ako predseda, Ede Fehér a Július Zsigárdy ako podpredsedovia, Július Horvath ako riaditeľ a ďalší. Dozorný výbor (povereníctvo) tvorili Dávid Kolisch, Mór Neumann a Samuel Roth. Právnym zástupcom bol Július Zsigárdy, hlavným účtovníkom Viliam Pausz a pokladníkom Michal Schrompf.

V roku 1909 sporiteľňa svoju činnosť rozšírila na všetky odvetvia bankového obchodu a na kúpu a predaj nehnuteľností. Zvyšovaním základnej istiny, poskytovaním hypotekárnych úverov s vysokou úrokovou mierou a získavaním vkladov posilňovala svoje postavenie a pôsobila stále so ziskom. Hospodársku krízu v rokoch 1912 - 1913 prekonala bez strát. Vo svojej obchodnej činnosti sa sústreďovala na galantský poľnohospodársky okres. Jej klientelu tvorili hlavne roľníci a na jej obchodnú činnosť mala vplyv najmä aktuálna situácia v poľnohospodárstve v okrese. Podľa toho mal stav jej vkladov a hypotekárnych pôžičiek a celkový obrat buď stúpajúcu alebo klesajúcu tendenciu.

Sporiteľňa poskytovala pôžičky na nehnuteľnosti s polročnou výpoveďou. Kurz účastín vzrástol z 260 K v roku 1898 na 432 K v roku 1910. Základnú istinu sporiteľňa zvyšovala podľa potrieb vydávaním nových účastín. Čisté ročné zisky mali vzostupný vývoj, v roku 1909 to bolo 79 164 K, v roku 1918 dosiahli 154 616 K.

Ústav ako úverná banka aj v nových pomeroch v prvej Československej republike pokračoval vo svojom raste. V roku 1925 banka na základe povolenia ministerstva financií zvýšila svoju základnú istinu na 1,2 milióna korún československých (Kč) vydaním nových účastín v počte 4 tisíc kusov za 150 Kč (počet účastín sa zvýšil na 8 tisíc kusov).

V roku 1929 bola v galantskom okrese slabá úroda a nízke ceny obilia, čo veľmi zaťažilo postavenie roľníkov ako hlavného obchodného partnera banky. Stav vkladov sa oproti predchádzajúcemu obdobiu zvýšil o trištvrte milióna Kč a dosiahol výšku 16 900 408 Kč. Čistý zisk bol 427 275 Kč. Rezervný fond banky bol zvýšený na 1 milión Kč.

Banku ovládali miestni podnikatelia, v roku 1929 správu banky tvorili Raoul Kuffner (predseda), predseda Zemskej jednoty slovenských cukrovarov, člen riaditeľstva firmy Diosecká hospodárska cukrovarnícka a liehovarnícka akciová spoločnosť, Sládkovičovo, a Gejza Ardo (podpredseda). Ďalšími členmi správy boli Arpád Adler, veľkoobchodník, Ján Bálent, radca politickej správy, Jakub Brichta, generálny riaditeľ veľkostatku Springer, Štefan Folkman, bývalý župan, verejný notár, Gustáv Hyža, radca politickej správy, Otto Jamnický, bývalý župan, hlavný mestský advokát, Jozef Keppert, súkromník, Leopold Lichtmann-Stern, súkromník, Oskar Pfeffer, generálny riaditeľ firmy Diosecká hospodárska cukrovarnícka a liehovarnícka akciová spoločnosť, Sládkovičovo, Samuel Polotzer, riaditeľ Sereďského cukrovaru, M. Pressburger, obchodník, Dávid Sommer, obchodník. Dozorné povereníctvo tvorili Vojtech Reichenberg, hlavný inšpektor firmy Diosecká hospodárska cukrovarnícka a liehovarnícka akciová spoločnosť, Sládkovičovo, František Pakoszta, hlavný veterinárny radca, Alexander Schwitzer, prokurista Sereďského cukrovaru, a Ľudovít Nagy, zverolekár.

V novembri 1938 bola Galanta v dôsledku viedenskej arbitráže aj s okolím pripojená k Maďarsku. Banka si i za nových pomerov zachovala prosperitu. Jej obchodné bilancie vykazovali čisté zisky.

Po oslobodení Československa v roku 1945 bola Galanta pripojená naspäť k Československu a banka prešla pod národnú správu. Vo funkcii národného správcu tu pôsobil Jozef Krč, dirigent Sedliackej banky, filiálky v Galante. V roku 1946 bola nariadená likvidácia banky. Po výmene viacerých likvidátorov povereníctvo financií výmerom zo dňa 30. júna 1949 č. 7709/49-VI/18 poverilo ďalším uskutočňovaním likvidácie Slovenskú Tatra banku, národný podnik v Bratislave. V roku 1950 bola vyhláškou ministerstva financií zo dňa 13. apríla 1950 č. 256/50 zlúčená so Slovenskou všeobecnou úvernou bankou v Bratislave.

Fond bol spracovaný v roku 1965 v archíve Štátnej banky československej, pobočka Bratislava – mesto, a bol k nemu vyhotovený inventár, ktorý bol upravený a zrevidovaný v roku 2015 v archíve Národnej banky Slovenska na Cukrovej 8 v Bratislave. Zachovala sa iba časť dokumentov, ktoré sú písané najmä v maďarskom jazyku. Podľa oznámenia Ústrednej likvidačnej kancelárie v Bratislave z roku 1948 bola počas prechodu frontu väčšina bankových spisov zničená.