Kráľovskochlmecká hospodárska a obchodná banka, Kráľovský Chlmec

Kráľovskochlmecká hospodárska a obchodná banka vznikla v roku 1904 pod názvom Királyhelmeczi gazdasági és kereskedelmi bank, r. t., v nemčine Királyhelmeczer landwirtschaftliche und Handelsbank A.G. Základná istina bola 150 tisíc rakúsko-uhorských korún (K) obsiahnutá v 1 500 akciách na meno, pričom nominálna hodnota jednej akcie bola 100 K. Dlhoročným riaditeľom banky bol Emil Fuchs, hlavným účtovníkom Nándor Lichtig a pokladníkom Alexander Fuchs. V roku 1913 mala banka obrat 1,65 milióna K, pričom úvery poskytla za vyše 1,1 milióna K a vklady mala vo výške 830 tisíc K. Zisk mala 72 tisíc K.

V roku 1922 bol obrat takmer rovnaký, rovnako aj vklady. Úvery boli poskytnuté vo výške približne 500 tisíc korún československých (Kč) a dubiózy boli vykázané vo výške 224 tisíc Kč. Dva roky predtým bola hodnota akcií zvýšená na 400 Kč na ťarchu rezervného fondu. Zástupcom Emila Fuchsa bol vtedy Vojtech Bencsik, nižším riaditeľom Armin Deutsch. Hlavným účtovníkom bol Andor Lukács.

Podľa údajov ročenky Compass mala banka v roku 1926 obrat 2,4 milióna Kč, vkladov za 1,7 milióna Kč a úverov poskytla tiež za približne 1,6 milióna Kč. Čistý zisk bol 13 708 Kč. O 10 rokov neskôr tvorili vklady na vkladných knižkách 239 tisíc Kč a na účtoch 1,3 milióna Kč, poskytnuté úvery boli vo výške 1,3 milióna Kč zmenkové a 1,3 milióna Kč kontokorentné. Obrat predstavoval takmer 3 milióny Kč. Čistý zisk bol 19 tisíc Kč a zisk na úrokoch 97 tisíc Kč. Vo vedení banky stáli Vojtech a Viliam Fuchsovci. Fuchsovcom patril miestny veľkostatok.

Po viedenskej arbitráži pripadol Kráľovský Chlmec Maďarsku. Maďarský obchodný zákonník zaviedli na týchto územiach v lete 1939. Filiálky zahraničných peňažných ústavov sa novej situácii mali prispôsobiť. V opačnom prípade museli byť zlikvidované. Česko-slovenské finančné zákony a nariadenia zostali prechodne platné pre filiálky a zastupiteľstvá zahraničných peňažných ústavov, ktoré sa zaoberali prijímaním a vyplácaním vkladov a uchovávali cenné papiere. V priebehu roka 1939 sa realizoval súpis vkladov spravovaných v peňažných ústavoch.

Maďarská vláda prikázala peňažným ústavom, priemyselným, obchodným a iným spoločnostiam, ktoré mali sídlo v pričlenených územiach, aby si do 15. decembra 1938 zbilancovali svoje pohľadávky a tieto údaje sprostredkovali Maďarskej národnej banke. Táto povinnosť sa vzťahovala na súpis papierových peňazí, cenných papierov (akcie, záložné listy, štátne dlhopisy a iné), nehnuteľný majetok, na ich vlastnícke práva, na záujmové podniky a podielový kapitál. Ceduľová banka si nárokovala dispozičné právo na pohľadávky zahraničných vkladov a bežných účtov, na prevod depozitov, ako aj ich uloženie. Sprísnili sa procesy úverovania. Bez povolenia národnej banky nebolo možné realizovať prevod peňazí a úverov na účty súkromných osôb a firiem so sídlom v zahraničí. Vnútrozemské peňažné ústavy si po nahlásení kreditné balíky mohli predĺžiť, no len ak neboli staršie ako šesť mesiacov. Vláda vymenovala pre domáce a zahraničné hospodárske subjekty dozorcov na zabezpečenie ekonomických, finančných a iných záujmov krajiny, aby mohla kontrolovať ich agendu a obchody.

Svoju pôsobnosť na slovenské územia rozšírila aj Centrála peňažných ústavov v Budapešti, a to 18. januára 1939. U jednotlivých ústavov zisťovala zloženie akcionárov, kapitálovú silu, stupeň mobility a likvidity, zloženie úverov a pohľadávok, zostavu afiliácií a filiálok, ako aj prípadné zahraničné prepojenia. 16 ústavov z južného Slovenska vstúpilo medzi jej členov v roku 1939, medzi nimi i jedno družstvo. Je pravdepodobné, že Kráľovskochlmecká hospodárska a obchodná banka bola medzi nimi.

Po oslobodení Kráľovského Chlmca 26. novembra 1944 bolo skonštatované, že dokumenty banky boli totálne zničené. Právni zástupcovia ústavu boli židovského pôvodu, takže pravdepodobne začiatkom roka 1944 boli odvlečení do koncentračných táborov. V rukou písaných poznámkach o príchode likvidátora v roku 1947 sa spomínajú prítomní úradníci Eugen Hoczmann (niekdajší riaditeľ ústavu), Zoltán Pollák a Vojtech Bencsik. Prechod frontu spôsobil, že boli zničené skoro všetky obchodné knihy, úverové spisy a archív. Obchodné knihy boli neskôr zrekonštruované. Zistilo sa, že banka mala účasť v Živnostenskom spoločenstve v Kráľovskom Chlmci. V roku 1945 banka neuskutočňovala výmenu platidiel a prihlášky vkladov neboli registrované predpísaným spôsobom. Vojnové škody boli vyčíslené na 260 tisíc korún československých (Kčs).

Dekrétom prezidenta republiky č. 108/1945 z 25. októbra 1945 o konfiškácii nepriateľského majetku bola nariadená likvidácia peňažných ústavov maďarských a nemeckých právnických osôb. Zaradili sa medzi likvidujúce konfiškáty. Povereníctvo financií určilo pre tieto banky likvidátorov. Do 2. februára 1946 bola banka pod správou Vojtecha Bencsika, Mikuláša Horvátha a Jozefa Hubu, prokuristami boli Viliam Fuchs a Zoltán Pollák. Do 12. júla 1946 bola potom pod národnou správou, a následne mala pridelených likvidátorov. Od 27. októbra 1947 do 30. júna 1949 tu pôsobila súhrnná likvidačná správa, v poslednej bol napríklad Elo Šándor, riaditeľ Slovenskej hypotečnej a komunálnej banky v Bratislave. Likvidáciou sa zaoberala Oblastná likvidačná kancelária v Košiciach. Po tomto dátume pripadla likvidácia Slovenskej Tatra banke v Bratislave.

Napokon však bola banka univerzálnou sukcesiou zlúčená so Slovenskou všeobecnou úvernou bankou v Bratislave, a to so spätnou platnosťou od roku 1949. Rozhodnutie bolo vydané v roku 1950.

Archívny materiál bol uložený v podnikovom archíve Štátnej banky československej v bývalom kláštore v Marianke. V rokoch 1975 – 1977 boli archiválie prevezené do novej účelovej budovy archívu na Krajnej 27 v Bratislave, odkiaľ sa v roku 2003 previezli do budovy Národnej banky Slovenska na Cukrovej 8 v Bratislave.

Fond tvorí jedna archívna škatuľa. Sú tu zlomky dokumentov likvidátorov, súvahy a záverečné účty, ako aj štatistické hlásenia z&nbsp rokov 1947 - 1950. Jediný dokument staršieho dáta sú záverečné účty z roku 1934. Inventár k fondu bol vypracovaný v roku 2016 v archíve Národnej banky Slovenska. V jeho úvode boli použité údaje z dokumentov fondu, údaje z ročeniek Compass a z publikácie Centrálne bankovníctvo v stredoeurópskom priestore, ktorú vydala Národná banka Slovenska v roku 2014.