Tornaľská sporiteľňa, Tornaľa

Ustanovujúce valné zhromaždenie Tornaľskej sporiteľne, účastinnej spoločnosti (Tornaljai takarékpénztár, r. t.), sa konalo 30. júna 1872. Zhromaždenie zvolilo za predsedu správy Zoltána Tornaljaya, za riaditeľa Emila Liszauera, za účtovníka Andreja Borziho, za pokladníka Ladislava Hevessyho a za právneho zástupcu a zapisovateľa Jozefa Kosutha, advokáta. Zo začiatku vykonávali svoje funkcie bezodplatne, neskôr mali predseda, riaditeľ a právny zástupca dostávať za svoju prácu ročný plat 100 zlatých a pokladník a účtovník po 400 zlatých. Banka mala sídliť v dvoch izbách v dome Andreja Borziho za nájomné 120 zlatých ročne. Na zariadenie týchto miestností mal každý účastinár doplatiť po 3 zlaté na účastinu. Oznámenie o začiatku činnosti peňažného ústavu malo byť zverejnené v Budapesti Közlöny a v Gemerských listoch. Činnosť ústavu sa mala oficiálne začať 1. septembra 1872.

Ešte predtým sa 22. júla 1872 konalo valné zhromaždenie, ktoré schválilo stanovy banky. Súčasne zvolilo výbor, v ktorom pôsobili Karol Radvánszky, Ladislav Hamos, Žigmund Moskovitz, Miksa Moesz, Tomáš Sziklay, Anton Szentmiklossy, Jozef Tomcsányi, Jozef Szobonya, Andrej Péki, Arpád Tornaljai, Arpád Szentiványi, Jakub Frisich, Bernát Klein, Artur Glóz, Daniel Dedinszky, Ľudovít Lukács, Jozef Klein, Samuel Mandl a Jozef Hevessy.

Prvé zasadnutie výboru sa konalo 24. novembra 1872 a rozhodlo, že zlaté a strieborné mince budú prijímané nie v nominálnej hodnote, ale v hodnote po zrazení ážia. Andrej Borzi zložil funkciu účtovníka. Nahradil ho Samuel Schmal. Plat pokladníka bol navýšený na 600 zlatých ročne. Zmenky sa mali eskontovať s úrokom 10 %, úrok na pôžičky mal byť 12 % a na sirotské vklady 7 %. Bol zvolený dozorný výbor. Účastinný kapitál v hodnote 80 tisíc zlatých pozostával z 800 akcií po 100 zlatých.

Účastiny sa splácali veľmi pomaly, preto musela banka kvôli nedostatku financií požiadať o reeskontný úver Peštiansku prvú národnú sporiteľňu (Pesti I. hazai takarékpénztár). Na druhom valnom zhromaždení dňa 20. apríla 1873 bol počet členov výboru znížený na päť plus predseda a úrok na pôžičky sa znížil na 10 %, pri lombarde bol ponechaný 12 %. Zakladatelia Tornaľskej sporiteľne, miestni statkári a obchodníci, boli aj majoritní vlastníci akcií. Prvú konkurenciu dostal peňažný ústav až v roku 1910 v podobe Tornaľskej banky. Vtedy však už mal bilančný objem 3 milióny rakúsko-uhorských korún (K), ktorý do roku 1920 vzrástol na 11 miliónov K. V roku 1900 získal peňažný ústav vlastnú budovu. Spolupracoval napríklad s už spomínanou Peštianskou prvou národnou sporiteľňou a so Sporiteľňou v Miškovci. Po vzniku Československa nadviazal obchodné spojenie s Bratislavskou prvou sporivou bankou.

Počas prvej svetovej vojny banka upísala z vlastných prostriedkov vojnové pôžičky za 581 tisíc K a z 9,5 milióna K vkladov investovala do vojnových pôžičiek 40 percent. Peňažný ústav mal tri filiálky - v Ratkovej, Kameňanoch a v Rimavskej Seči. Väčšina účastín patrila členom správnej a dozornej rady a prechádzala na dedičov, ktorí pokračovali vo funkciách svojich otcov. V roku 1920 bola banka v zmysle takzvaného sporiteľničného zákona premenovaná na Tornaľský úverný ústav.

V roku 1938 pripadla Tornaľa s okolím v dôsledku viedenskej arbitráže Maďarsku, čo vedenie banky privítalo a vrátilo sa k svojmu pôvodnému názvu Tornaľská sporiteľňa. Stanovy boli upravené podľa maďarského obchodného zákona. Bolo ukončené obchodné prepojenie s Bratislavskou prvou sporivou bankou a vytvorilo sa nové s Komárňanskou prvou sporiteľňou; Tornaľská sporiteľňa bola Komárňanskou prvou sporiteľňou fakticky afilovaná. Bilančný objem banky počas druhej svetovej vojny narastal, ale zisky boli malé. Preberací kľúč pomeru pengő - koruna československá bol 1 : 7, čím banka dosť stratila. V roku 1942 sa afilačným ústavom Tornaľskej sporiteľne stala Hornouhorská úverná banka v Košiciach, ktorá vyplatila jej dlhy v Komárňanskej prvej sporiteľni. Keď došlo k zlúčeniu Hornouhorskej úvernej banky s Košickou sporiteľňou, Tornaľská sporiteľňa prevzala filiálku tohto zlúčeného ústavu v Tornali.

Počas vojny viedli filiálku tí istí predstavitelia ako pred vojnou. Predsedom správy bol statkár Zoltán Tornaljay, členmi boli statkár Pavol Fazekas, právnik Štefan Gamauf, evanjelický farár Arpád Kövér, obchodník Fabián Klein. Predsedom dozorného výboru bol Arpád Soldos, členovia starosta Albert Bass, statkár Pavol Jansen a lekár Gejza Goldblatt. Z týchto predstaviteľov v Tornali po druhej svetovej vojne nezostal nikto.

Rozhodnutím Slovenskej národnej rady z 25. mája 1945 bola pre banku určená dočasná správa. Dňa 19. februára 1946 ju nahradila národná správa. Likvidátormi menovalo povereníctvo financií úradníkov filiálky Tatra banky v Tornali Júliusa Janáča a Pavla Jakobeja. Zvyšok likvidačnej masy bol koncom roka 1947 odovzdaný Obvodnej likvidačnej komisii v Rimavskej Sobote, a po jej zrušení opäť Tatra banke. Budovu banky prevzal Okresný výbor Komunistickej strany v Tornali a jej dokumenty s celkovou hmotnosťou 5,2 tony boli odovzdané do zberu. Oficiálne Tornaľská sporiteľňa splynula v roku 1950 univerzálnou sukcesiou so Slovenskou všeobecnou úvernou bankou v Bratislave s účinnosťou od 1. januára 1949.

Informácie o sporiteľni boli získané z peňažných ročeniek Compass a z charakteristík peňažných ústavov uložených vo fonde Štátnej banky československej, ktoré vychádzajú aj zo spomienok niekdajších zamestnancov Tornaľskej sporiteľne. Nezlikvidované dokumenty boli uložené v podnikovom archíve Štátnej banky československej v Ružomberku. Po roku 1992 boli prevezené do budovy archívu Národnej banky Slovenska na Krajnej 27 v Bratislave, odkiaľ sa v roku 2003 previezli do budovy jej archívu na Cukrovej 8 v Bratislave. Dočasný inventár k tomuto fondu bol vyhotovený v roku 1968 v podnikovom archíve Štátnej banky československej v Ružomberku a v roku 2016 bol revidovaný v archíve Národnej banky Slovenska. Fond tvoria hlavne zápisnice zo zasadnutí správy, záverečné účty, účtovné knihy.