Elo Šándor

(*8. marca 1896 vo Vrbovom - †9. januára 1952 v Bratislave)

Počiatok jeho pôsobenia v bankovníctve spadá do roku 1919, keď sa stal úradníkom Ľudovej banky v Novom Meste nad Váhom, kde sa vypracoval na prokuristu. Na odporúčanie Milana Hodžu ho v roku 1924 prijali do služieb bratislavskej filiálky Hypotečnej banky českej. V roku 1929 ho vedenie banky, prihliadajúc na jeho úspechy v osvetovej práci - osobitne pri propagácii a iniciovaní vzniku Zväzu roľníckych vzájomných pokladníc, poverilo miestom dirigenta (vedúceho) novozriadenej expozitúry v Košiciach. Po návrate do Bratislavy zastával post zástupcu prednostu obchodného oddelenia tunajšej filiálky.

V roku 1945 sa stal členom Dočasnej správy Slovenskej hypotečnej a komunálnej banky, ako aj členom Kuratória Pomocného fondu peňažných ústavov a konzorcia najvýznamnejších bánk pôsobiacich na Slovensku, ktoré poskytovali úvery na rekonštrukciu vojnou a neúrodou zničeného hospodárstva. Po zrušení dočasnej správy v Slovenskej hypotečnej a komunálnej banke v roku 1946 boli spolu s Matejom Murtinom hlavnými riaditeľmi tejto banky. Stal sa aj členom Ústrednej likvidačnej správy nemeckých a maďarských bánk a predsedom Akčného výboru Národného frontu v Slovenskej hypotečnej  komunálnej banke.

V roku 1948 sa stal riaditeľom Investičnej banky, Oblastného ústavu pre Slovensko, o vytvorenie ktorého sa zaslúžil. Tu pôsobil až do svojej smrti, ktorá ho zastihla priamo za pracovným stolom.