Národná banka Československá, Praha, Oblastný ústav pre Slovensko v Bratislave

Prvou centrálnou bankou, ktorá ovplyvňovala menový vývoj na našom území, bola Rakúska národná banka založená 1. apríla 1816. Ako prvá v habsburskej monarchii dostala výhradné právo vydávať v celej ríši bankovky, kontrolovať ich obeh a zriaďovať filiálky. V roku 1878 na jej činnosť nadviazala Rakúsko-uhorská banka, ktorá v rámci rozširovania svojej obchodnej činnosti zriadila na Slovensku päť filiálok (Košice, Bratislava, Banská Bystrica, Nitra, Žilina) a štrnásť pridružených miest.

Po vzniku prvej Československej republiky plnil dočasne úlohy ceduľovej banky Bankový úrad ministerstva financií (BÚMF). Jeho činnosť riadilo ministerstvo financií prostredníctvom bankového výboru a odborným vedením bola poverená obchodná správa. Jediným zástupcom Slovenska v bankovom výbore bol Ľudovít Medvecký.

Činnosť úradu bola ukončená 1. apríla 1926, keď bol konštituovaný nový právny subjekt Národná banka Československá (NBČS) ako centrálna banka pre celé územie republiky. Jej povinnosťou bolo spravovať československú menu, zabezpečiť jej kovové krytie a vymeniteľnosť za devízy. Banka prevzala všetky úradovne BÚMF a ďalej rozširovala ich počet. V roku 1937 okrem Hlavného ústavu v Prahe pôsobilo v Československu 34 filiálok a 136 pobočiek, z toho 6 filiálok (Bratislava, Košice, Banská Bystrica, Žilina, Nitra a od roku 1933 Ružomberok) a 22 pobočiek na Slovensku. Slovenské záujmy v bankovej rade zastupovali Ľudovít Medvecký (1926 - 1930) a Matej Metod Bella (1930 - 1938). Po vyhlásení autonómie Slovenska v októbri 1938 došlo k zmene názvu centrálnej banky štátu na Národná banka Česko - Slovenská (NBČ-S). V decembri 1938 bol za člena obchodnej správy vymenovaný prednosta bratislavskej filiálky Martin Kollár, v januári 1939 bol za člena bankovej rady zvolený Fraňo Tiso a za člena revidujúceho výboru Jozef Rybár. Koncom februára 1939 bol za viceguvernéra NBČ-S vymenovaný Jozef Fundárek. Prvá etapa existencie banky skončila 6. apríla 1939, po vzniku Slovenského štátu a Protektorátu Čechy a Morava.

K obnoveniu jej činnosti došlo až v roku 1945. V tom istom roku bol pre územie Slovenska zriadený oblastný ústav so sídlom v Bratislave, ktorý mal v štruktúre banky autonómne postavenie a vo všetkých bankových operáciách týkajúcich sa Slovenska mohol rozhodovať samostatne.

Na jeho čele stáli Ján Michalík a Karol Markovič. V ústredných orgánoch NBČS v Prahe Slovensko zastupovali Ján Oliva a Matej Murtin. V roku 1948 sa viceguvernérom banky stal Jozef Púčik. NBČS pôsobila až do roku 1950, keď jej funkciu prevzala Štátna banka československá.

Dokumenty, ktoré sa zachovali, predstavujú činnosť troch na seba nadväzujúcich centrálnych menových inštitúcií na území Slovenska. S výnimkou Oblastného ústavu NBČS netvoria ucelený celok.

Zo štyridsaťročného pôsobenia filiálky Rakúsko-uhorskej banky v Bratislave (1879 - 1919) sa zachovalo nepatrné množstvo písomností. Najväčšiu časť zachovaného materiálu tvoria spisy Oblastného ústavu NBČS (1945 - 1950). Dokumenty obsahujú viacero cenných záznamov dôležitých pre poznanie menového vývoja na Slovensku do roku 1950. Z archívnych dokumentov Oblastného ústavu NBČS sú najvýznamnejšie záznamy úverového odboru o poskytovaní investičných úverov na oživenie hospodárskeho života po vojne, a tiež devízového odboru, dokumentujúce rokovania so zahraničnými partnermi o vyrovnaní pohľadávok Slovenskej národnej banky.