SlovenskyEnglish

Otváracie hodiny archívu

Národnej banky Slovenska


utorok - štvrtok 

9.00 - 12.00 h

12.45 - 15.00 h 

V mesiacoch júl, august a september je archív pre verejnosť uzatvorený.

Od 10. marca 2020 bude archív až do odvolania pre verejnosť uzatvorený. 

Slovenská všeobecná úverná banka, Bratislava

V roku 1920 bol v prvej Československej republike prijatý nostrifikačný zákon, na základe ktorého firmy podnikajúce v Československu boli povinné mať tu aj svoje ústredie. Maďarský peňažný ústav Uhorská všeobecná úverná banka (Magyar általános hitelbank), ktorý mal filiálky v Bratislave a Košiciach, ako aj viacero menších afilovaných peňažných ústavov na Slovensku, vytvoril nostrifikáciou týchto filiálok a afilácií Slovenskú všeobecnú úvernú banku, účastinnú spoločnosť, Bratislava. Zakladajúce valné zhromaždenie prijalo stanovy dňa 8. októbra 1921 a 29. októbra toho istého roka bola banka zapísaná do firemného registra. Svoju činnosť začala 1. januára 1922.

Slovenská všeobecná úverná banka, Bratislava - budova centrály v BratislaveVeľký vplyv na vznik banky mali známe politické osobnosti - Milan Hodža, Martin Mičura, Fedor Houdek a Pavol Blaho. Stanovy určovali 815 členov správnej rady volených na 3 roky. Predsedom správnej rady sa stal František Kužma, neskôr Fedor Houdek. Väčšinu riadiacich pracovníkov filiálok a afilácií tvorili bývalí zamestnanci Uhorskej všeobecnej úvernej banky, teda maďarskí úradníci.

Na začiatku 30-tych rokov minulého storočia, pod vplyvom expanzie Banky československých légií (Legiobanky), sa zastúpenie v správe banky výrazne zmenilo, čím sa dosiahla jej nacionalizácia, konkrétne jej čechoslovakizácia. Okrem predsedu Fedora Houdka boli v tomto období do správnej rady menovaní riaditelia Legiobanky Jozef Khyn, Jozef Beck, Jozef Kukla, Pavel Varsik, a hlavný riaditeľ Ľudovej banky Anton Mederly. Ako predseda dozornej rady pôsobil niekoľko rokov Martin Mičura.

Účastinný kapitál bol stanovený na 50 miliónov korún československých (Kč), pričom najväčší – 40-percentný podiel - získal syndikát slovenských bánk pod vedením Americko-slovenskej banky, 30 % bolo ponechaných Uhorskej všeobecnej úvernej banke a ďalších 30 % prevzala Česká eskomptná banka a úverný ústav v Prahe. Už vtedy sa však uvažovalo o postupnom navýšení účastinného kapitálu, a to až na 100 miliónov Kč. Rovnako sa predpokladalo, že v budúcnosti sa výraznejšie zmení pomer slovenského a zahraničného kapitálu v prospech slovenskej strany. Ani jeden z týchto cieľov sa však nepodarilo naplniť. Americko-slovenská banka navyše v roku 1925 stratila majoritu, keď Česká eskomptná banka a úverný ústav v Prahe (v prevažnej miere vo vlastníctve zahraničného kapitálu) získala až 48-percentnú kapitálovú účasť. Týmto krokom sa Slovenská všeobecná úverná banka stala jej koncernovým podnikom.

Banka sídlila v novopostavenej budove v centre Bratislavy na Štúrovej ulici. Spočiatku mala len jedinú filiálku (v Košiciach), ale už v priebehu niekoľkých rokov vybudovala sieť ďalších filiálok na Slovensku a Podkarpatskej Rusi. V roku 1930 to bolo 12 filiálok, 2 zmenárne (v Bratislave) a 7 afilovaných bánk. Po fúziách v polovici tridsiatych rokov minulého storočia mala 24 filiálok a 4 afilované banky.

V prvých rokoch činnosti sa úspešne rozvíjala. Postupne získavala kapitálovú účasť v ďalších peňažných ústavoch, ale aj v rôznych obchodných a priemyselných podnikoch. K podnikom v jej záujmovej sfére patrili Účastinná spoločnosť pre stavebný a drevársky priemysel, Košice, Slovenská Grafia, účastinná spoločnosť v Bratislave, Hospodárska, priemyselná a obchodná účastinná spoločnosť v Bratislave, Spojená stavebná účastinná spoločnosť v Bratislave, a Hospodársky liehovar, rafinéria a mlynská účastinná spoločnosť v Užhorode.

Sľubný rozvoj však ovplyvnili problémy Americko-slovenskej banky, ktorá v tomto období utrpela citeľné straty, čo malo za následok, že sa v roku 1929 stala afilovaným ústavom Legiobanky, ktorá hneď v nasledujúcom roku kúpila kapitálovú účasť Českej eskomptnej banky a úverného ústavu v Prahe a Uhorskej všeobecnej úvernej banky. Tým sa Legiobanka stala majoritným vlastníkom Slovenskej všeobecnej úvernej banky. Táto skutočnosť sa zreteľne prejavila aj vo vedúcich orgánoch banky. Pod vplyvom hospodárskej krízy pristúpila Legiobanka k reorganizácii, výsledkom ktorej bol aj zánik Americko-slovenskej banky a jej následná fúzia so Slovenskou všeobecnou úvernou bankou (1. januára 1933). Legiobanka získala na Slovensku veľmi silné postavenie a jej záujmy tu a na Podkarpatskej Rusi mala zastupovať Slovenská všeobecná úverná banka.

Viedenská arbitráž na jeseň v roku 1938 znamenala začiatok dlhého konca Slovenskej všeobecnej úvernej banky. Odtrhnutím južného Slovenska v prospech Maďarska prišla banka o časť filiálok, afilácií a koncernových podnikov. V roku 1939 sa zmenilo obsadenie správnej rady a jej predsedom sa stal Ján Lichner. Dňa 30. marca 1940 vydalo ministerstvo financií výnos o splynutí Slovenskej všeobecnej úvernej banky s Tatra bankou. Toto rozhodnutie však 28. júna 1941 ministerstvo zmenilo nariadením, podľa ktorého mala k 1. júlu 1941 vstúpiť do likvidácie. Likvidátormi bola Union banka v Bratislave (likvidovala časť obchodov centrály, jednu bratislavskú zmenáreň a filiálky v Banskej Bystrici a v Prešove) a Tatra banka (likvidovala zvyšnú časť obchodov centrály, druhú bratislavskú zmenáreň a desať zvyšných filiálok). Likvidácia banky však nebola ukončená ani do konca druhej svetovej vojny. Definitívne zanikla až 15. novembra 1951, keď ju univerzálnou sukcesiou prevzala Štátna banka československá. Z firemného registra Krajského súdu v Bratislave bola vymazaná dňa 5. februára 1952.

Archívne dokumenty centrály v Bratislave a filiálok v Malackách, Trenčíne, Skalici, Šaštíne, Starej Ľubovni a vo Vranove nad Topľou boli čiastočne spracované. Najväčšiu výpovednú hodnotu majú dokumenty štatutárnych orgánov banky, výročné správy, účty a záznamy vo veci založenia a likvidácie banky, medzi ktorými sa nachádza aj originál protokolu zo zasadnutia jej zakladateľov.

Dátum poslednej úpravy: 24. septembra 2019