Bratislavská prvá sporivá banka, Bratislava

Bratislavská sporiteľňa bola prvým samostatným peňažným ústavom na území Slovenska založeným na ustanovujúcom valnom zhromaždení 10. októbra 1841 pod názvom Pressburger Sparkassa. Vznikla ako účastinná spoločnosť bankového charakteru s akciovým kapitálom 40 tisíc zlatých. Jej ideovým tvorcom bol bratislavský mestský radca Pavol Ballus, ktorý už 16. augusta 1839 uverejnil v Pressburger Zeitung podrobnú osnovu na založenie peňažnej inštitúcie pod názvom Projekt einer Sparkassa in Pressburg. Pri jej koncipovaní vychádzal z dvoch zdrojov, a to jednak zo stanov Viedenskej prvej rakúskej sporiteľne, ale predovšetkým z informácií o činnosti londýnskych obchodných bánk, ktoré získal od tamojšieho obchodníka, pôvodom Bratislavčana, Antona Jurenáka.

Po splnení všetkých nevyhnutných právnych náležitostí a následnom zabezpečení materiálno-technických a personálnych predpokladov začala banka od 2. januára 1842 vyvíjať obchodnú činnosť otvorením pokladne. O rok neskôr boli schválené i prvé stanovy vymedzujúce funkčnú náplň jej činnosti, organizačnú formu a rozsah právomocí správnych orgánov. Administratívnu agendu vybavoval 24-členný výbor, pričom dozor nad denným chodom ústavu zabezpečoval vždy len jeden z jeho členov vo funkcii garanta a kontrolóra.

Najvyšším štatutárnym zástupcom banky bol predseda, ktorého volilo valné zhromaždenie na trojročné funkčné obdobie. Až do roku 1875 zastával tento post vtedajší predseda bratislavského zmenkového súdu gróf František Zichy ml. Spočiatku pracovalo vedenie bez nároku na odmenu, až po roku 1870 sa začali vyplácať tantiémy, ktoré od roku 1883 predstavovali 10 % čistého zisku. Pre prvé roky činnosti Bratislavskej sporiteľne bola príznačná opatrná, až zdržanlivá obchodná politika a úzky teritoriálny záber. Zakladatelia si totiž neželali veľé transakcie. Ich hlavnou myšlienkou bolo rozširovať ducha sporivosti a oslobodiť bratislavský obchod a priemysel od úžery a lacným úverom napomáhať jeho rozvoju. V zmysle týchto cieľov sa predmet podnikania obmedzil prevažne na hypotekárne pôžičky, lombardný a zálohový obchod, eskont zmeniek, avšak najväčšia váha sa kládla na zber peňažných úspor ako základne na úverovú činnosť.

Neskôr muselo vedenie v dôsledku rýchleho rozvoja obchodu, priemyslu a remesiel, no tiež pod vplyvom narastajúceho konkurenčného tlaku, reagovať na zmenené potreby trhu postupným rozširovaním bankových služieb a vytváraním nových obchodných odvetví. Do istej miery mal na túto skutočnosť vplyv čoraz väčší prebytok vlastných finančných zdrojov, ktorý vytváral priestor aj na investície väčšieho rozsahu a umožnil banke účasť na financovaní potrieb sídelného mesta a širšieho okolia.

V roku 1921 pristúpilo vedenie banky pod vplyvom ustanovení takzvaného sporiteľničného zákona k zmene jej názvu na Bratislavská prvá sporivá banku, čím aj po formálnej stránke dostala punc obchodnej banky. V rovnakom čase došlo tiež ku zvýšeniu účastinného kapitálu na 5 miliónov korún československých (Kč), následkom čoho sa jej vplyv a pozície na peňažnom trhu ešte viac upevnili a súčasne sa stala dôležitým faktorom pri podpore menších peňažných ústavov s maďarskou správou. Silnejúci kapitálový potenciál zabezpečoval banke zdroje na uspokojovanie úverových požiadaviek klientely a stal sa i solídnou základňou na jej aktívnu účasť na riešení rôznych sociálnych a všeobecne prospešných či kultúrnych potrieb mesta. Na tieto účely vynakladala banka finančné prostriedky pravidelne od roku 1856, pričom ich výška závisela od jej momentálnej prosperity. Okrem iných akcií výrazne participovala na výstavbe železnice Bratislava - Trnava a pred bratislavským Mestským divadlom dala postaviť Ganymedovu fontánu.

Hoci pôvodne vznikla ako zmiešaný maďarsko-nemecký peňažný ústav, časom sa vyprofilovala na banku presadzujúcu predovšetkým záujmy obchodníkov a podnikateľov maďarskej národnosti. Vzhľadom na túto skutočnosť sa v roku 1941 v zmysle medzinárodnej dohody medzi Slovenskom a Maďarskom stala uznaným reprezentatívnym peňažným ústavom maďarskej menšiny na Slovensku. V tom istom roku došlo i k jej výraznému prepojeniu na Maďarskú všeobecnú úvernú banku, vedúcu maďarskú peňažnú inštitúciu, a na základe toho aj ku zvýšeniu jej akciového kapitálu na 15 miliónov korún slovenských (Ks). Toto úzke spojenie umožnilo banke podieľať sa v značnej miere na transakciách súvisiacich s výmenou tovaru medzi oboma štátmi vrátane klíringového zúčtovania.

Záverečná etapa jej činnosti sa začala odvíjať v apríli 1945, keď ju Trofejná komisia II. ukrajinského frontu Červenej armády vzhľadom na jej maďarský charakter prehlásila za svoju vojnovú korisť. Banke boli 5. apríla pridelení koristní komisári, ktorí z jej bilančných hodnôt prevzali viac ako 127 miliónov Ks. Banka vtedy prišla i o časť hotovosti, cenných papierov, zmeniek, pohľadávok, kancelárskych strojov, obsah bezpečnostných schránok a o prevažnú väčšinu zariadenia. Komisia považovala ústav za likvidovaný a jeho majetok za vlastníctvo Červenej armády. Vďaka intervenciám Slovenskej národnej banky a povereníctva financií sa podarilo do banky menovať dočasnú správu, neskôr nahradenú správou národnou, ktoré prevzali právomoci bývalých volených štatutárnych orgánov ústavu. Avšak až v druhej polovici roku 1946, na základe dohody medzi predsedami zainteresovaných vlád, bola banka vyňatá z trofejnej moci Červenej armády.

V tom čase už v intenciách výmeru povereníctva financií z 12. júla 1946 prebiehala jej postupná likvidácia, ktorú vykonávali menovaní likvidátori a od októbra 1947 súhrnná likvidačná správa. Po rôznych organizačných zmenách prevzala napokon likvidáciu banky Slovenská Tatra banka, Bratislava. Posledný verdikt nad vyše 150 ročným peňažným ústavom vynieslo ministerstvo financií v Prahe, ktoré na základe vyhlášky č. 265/50 Úr. v. nariadilo jej splynutie so Slovenskou všeobecnou úvernou bankou, a to s účinnosťou od 1. januára 1949. Následne došlo k jej výmazu z obchodného registra. K rovnakému dátumu boli vymazané i jej filiálky v Bratislave, Nitre a Malackách.

Z činnosti banky sa zachovali predovšetkým zápisnice správnych orgánov a poradných výborov, výročné správy a záverečné účty, výpisy z firemného registra, výmery povereníctva financií o likvidácii banky. Najstaršie dokumenty sú písané v nemeckom a maďarskom jazyku a od roku 1919 sa začínajú postupne objavovať i texty písané v slovenčine. Prvý inventár bol vytvorený v roku 1962 v podnikovom archíve Štátnej banky československej a zrevidovaný v roku 2016 v archíve Národnej banky Slovenska.