SlovenskyEnglish

Otváracie hodiny archívu

Národnej banky Slovenska


utorok - štvrtok 

9.00 - 12.00 h

12.45 - 15.00 h 

V mesiacoch júl, august a september je archív pre verejnosť uzatvorený.

Tatra banka, Martin

Ideovými tvorcami a zároveň poprednými protagonistami projektu založenia tohto kapitálovo najsilnejšieho slovenského peňažného ústavu boli Ján Milec, správca Vzájomnej pomocnice v Žiline, a Rudolf Krupec, hospodár vo Višňovom.

Tatra banka, Martin - budova centrály v MartineJán Milec a Rudolf Krupec vypracovali vyzvanie a prospekt a na zhromaždení, ktoré zvolali dňa 28. júla 1884, oznámili, že bolo upísaných 3 a pol tisíca účastín. Po týchto prvých krokoch sa 8. októbra 1884 konalo v Martine zasadnutie zakladateľov Tatra banky. Okrem Mileca a Krupca sa ho zúčastnilo 190 členov, ktorí zabezpečili viac ako polovicu základnej istiny. Ustanovujúce valné zhromaždenie banky sa konalo 2. februára 1885, no stanovy boli schválené až 27. mája 1886. Pôvodný názov banky bol Tatra, hornouhorská banka. V  spisoch o založení banky sa stretávame aj s názvom Hornouhorská banka Tatra. Vedenie peňažného ústavu si za hlavný cieľ stanovilo prijímať vklady a poskytovať úvery za výhodnejších podmienok ako iné peňažné ústavy. V duchu pôvodných koncepcií zasiahla banka výrazne aj do vývinu slovenského peňažníctva a stala sa hybnou silou pri rozvoji slovenského účastinárskeho priemyslu. Za jej finančnej účasti bolo do začiatku prvej svetovej vojny založených 22 peňažných ústavov.

V snahe prekročiť lokálny význam a v čo najväčšej miere podchytiť slovenský kapitál začala Tatra banka v pomerne krátkom čase budovať filiálkovú sieť. Prvú filiálku založila v Dolnom Kubíne v roku 1887 prevzatím tamojšej sporiteľne. V ďalších rokoch nasledovali filiálky v Senici (1888), vo Veľkej Bytči (1889) a v roku 1910 filiálka v Prešove. Banka bola prijímaná ako opora slovenského národného hnutia. Dňa 30. októbra 1918 bola v úradovni banky v Martine prijatá Deklarácia slovenského národa.

I v medzivojnovom období patrila Tatra banka k najväčším slovenským peňažným ústavom s rozsiahlou pobočkovou sieťou pozostávajúcou z 38 filiálok a 3 expozitúr. Oslabená predvojnovými otrasmi (krach dlžníckych firiem P. V. Rovnianka v USA) spočiatku nezasahovala výraznejšie do zakladateľského ruchu vyvolaného povojnovou konjunktúrou, pracovala na dokončení sanácie a pripravovala sa vstúpiť do všeobecného procesu koncentrácie slovenských bánk. Na valnom zhromaždení 12. júla 1919 bola schválená zmena jej názvu na Tatra banka, Martin. Počas hospodárskej konjunktúry sa už aktívne podieľala na koncentrácii bankového kapitálu prevzatím 25 peňažných ústavov, no zo strát a komplikácií utŕžených ešte v období pred vypuknutím vojny sa jej úplne vymaniť nepodarilo. V roku 1920 fuzionovala aj s jednou z najstarších slovenských bánk – so Sporiteľňou v Martine. Jej akciový kapitál od roku 1918 vzrástol zo sumy 1,6 milióna korún československých (Kč) na 75 miliónov Kč. Do konca roka 1921 splynulo s Tatra bankou ďalších 13 menších peňažných ústavov a kapitál banky dosiahol výšku 65,5 milióna K. Sieť filiálok banky sa zároveň rozšírila o 27 úradovní po celom Slovensku.

Tatra banka, Martin - účastina, 1920V roku 1925 sa v rámci vnútornej prestavby bankové vedenie rozdelilo na centrálu, ktorá ostala v historickom sídle banky v Martine, a na obchodnú správu, ktorá sa v roku 1926 presťahovala do Bratislavy do novopostavenej budovy (dnes sídlo ministerstva kultúry na Námestí SNP 33). Po vypuknutí povojnovej hospodárskej krízy požiadala banka o sanáciu, pretože jej straty znova dosiahli obrovské sumy. Prebrala totiž mnoho upadajúcich peňažných ústavov s nedobytnými úvermi. Na zlej hospodárskej situácii banky sa veľkou mierou podieľali i straty spôsobené investíciami do akciových podnikov, ktoré o krátky čas postihla povojnová kríza a ich zahraničný obchod následne deflačná kríza. Banka musela likvidovať časť svojich filiálok (8 zo 44) a obchodnú spoločnosť Drevársky účastinársky spolok. Na druhej strane bola donútená preberať niektoré menšie peňažné ústavy a takto ich sanovať.

V roku 1927 vznikla z iniciatívy predstaviteľov agrárneho kapitálu po prvýkrát myšlienka fúzie Tatra banky so Slovenskou bankou. Rokovania o fúzii boli obnovené v roku 1936, keď bola navrhnutá fúzia Tatra banky, Národnej banky (sídliacej v Banskej Bystrici, neskoršej Stredoslovenskej banky) a Slovenskej banky. Túto myšlienku však zavrhla Slovenská banka v obave, že pri nej bude uprednostnená Tatra banka. Do konca roka 1933 však Tatra banka fúziou prevzala 25 iných peňažných ústavov s 32 pobočkami, čím sa počet jej filiálok zvýšil na 75. V dôsledku veľkej hospodárskej krízy (1929 – 1933) utrpela Tatra banka ďalšie straty a opäť bola odkázaná na sanáciu, ktorú aj získala, ale za rešpektovania tvrdých opatrení. Išlo napríklad o zníženie základného imania o 47 %, prevod pätiny akcií na štát, a napokon o zvýšenie počtu členov vedenia banky o ďalších dvoch zástupcov štátu. V roku 1938 bol schválený definitívny plán sanácie, ktorý na základe intervencií vtedajšieho predsedu vlády Milana Hodžu pôvodné podmienky zmierňoval. Účastinný kapitál sa následne zvýšil na pôvodnú úroveň novou emisiou účastín, na ktorej sa zúčastnili i ústavy ľudového peňažníctva na čele so Zväzom roľníckych vzájomných pokladníc. Tým sa Tatra banka dostala výrazne do sféry agrárneho kapitálu. Ovládnutá agrárnou stranou sa mala stať ústredím ľudového peňažníctva a koncentračným bodom bánk. Existovali plány vytvoriť z nej platformu na vstup slovenského kapitálu do priemyslu. K uskutočneniu sanácie v naplánovanej podobe však v dôsledku viacerých politických udalostí už nedošlo.

Po vzniku Slovenského štátu v roku 1939 sa Tatra banka dostáva výrazne do popredia, do značnej miery i vďaka tomu, že jej správne orgány ovládli exponenti Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Za ich lojalitu voči vládnemu režimu dostala banka v poradí druhý najväčší podiel z koncentračného procesu slovenského peňažníctva. Ešte pred začatím jeho realizácie fuzionovala na príkaz ministerstva financií s Eskontnou a hospodárskou bankou v Bratislave a čiastočne prevzala tiež obchody bratislavskej filiálky Agrárnej banky československej. V júli 1941 začala preberať aktíva a pasíva ďalších štyroch bánk a podstatnú časť koncernu Českomoravskej banky (predtým Legiobanky) na Slovensku vrátane štyroch afilovaných ústavov, čo spolu predstavovalo 28 úradovní. Vzhľadom na túto skutočnosť pristúpila v roku 1941 k rozšíreniu svojej pobočkovej siete o 11 nových filiálok a 6 expozitúr a začala likvidovať 7 filiálok na území odstúpenom Maďarsku. V rovnakom období dochádza aj k zmene jej obchodnej orientácie; z banky s prevažujúcim agrárnym kapitálom sa stal peňažný ústav financujúci priemysel a obchod vrátane obchodu zahraničného, ktorý bol až do roku 1939 výsadnou doménou českých peňažných ústavov. Keďže zahraničný obchod predstavoval v skladbe jej finančných operácií nový prvok, musela pristúpiť k rozšíreniu agendy o nové transakcie a zvýšiť počet zamestnancov z pôvodných 470 na 733. Blízky vzťah k vládnucej Hlinkovej slovenskej ľudovej strane sa prejavil aj pri obsadení postu generálneho riaditeľa banky, ktorým sa stal Rudolf Kubiš, neskôr druhý guvernér Slovenskej národnej banky.

Tatra banka, Martin -  pôvodná budova v Bratislave (nám. SNP)Po skončení druhej svetovej vojny bol z Tatra banky vytvorený národný podnik a postupne bola zlúčená so Stredoslovenskou bankou, filiálkou Živnostenskej banky v Bratislave a odbočkou Moravskej banky so sídlom v Bratislave. Následne mala 52 filiálok, 9 expozitúr a 4 zmenárne. Celý proces fúzií sprevádzali personálne čistky. Napokon Tatra banka splynula k 15. aprílu 1948 so Slovenskou bankou do Slovenskej Tatra banky v Bratislave.

Archívne dokumenty centrály a filiálok boli pôvodne uložené v podnikových archívoch Štátnej banky československej v Bratislave, Ružomberku, Nitre a Košiciach, kde boli usporiadané a boli k nim vyhotovené inventárne súpisy. V polovici 90-tych rokov 20. storočia boli tieto časti fondu prevezené do archívu Národnej banky Slovenska na Krajnej 27 v Bratislave, kde došlo k ich zlúčeniu. Väčšia a z historického pohľadu najcennejšia časť archívnych dokumentov centrály v Martine a filiálok v Bratislave, Hlohovci, Nitre a Novom Meste nad Váhom bola v rokoch 1958 a 1968 prevezená z podnikového archívu Štátnej banky československej do Slovenského národného archívu v Bratislave, kde sú uložené doteraz. K najstarším zachovaným dokumentom patrí kniha vkladov z roku 1886, výročné správy a záverečné účty od roku 1899. Z obdobia po roku 1945 sú to hlavne zápisnice národnej správy, predstavenstva a dozornej rady.

Dátum poslednej úpravy: 24. septembra 2019