Spojená úverná banka a Košická sporiteľňa, Košice

V roku 1942 bola spojením dvoch najväčších peňažných ústavov v Košiciach založená Spojená hornouhorská úverná banka a Košická sporiteľňa, účastinná spoločnosť (Egyesült felsőmagyarországi hitelbank és Kassai takarékpénztár). Pozostávala z pôvodnej Hornouhorskej úvernej banky a z pôvodnej Košickej sporiteľne. K zlúčeniu došlo tak, že Maďarská všeobecná úverná banka, ktorá už v roku 1939 získala od Českej eskomptnej banky v Prahe majoritu účastín Košickej sporiteľne (najstaršieho košického peňažného ústavu), kúpila v roku 1942 za 3,25 milióna pengő Hornouhorskú úvernú banku a obidva ústavy zlúčila.

Od 1. júla 1942 do konca roka 1944 mal tento peňažný ústav u patronátneho ústavu v Budapešti uložený priemyselný vklad 6,6 milióna pengő. Zisk patronátneho ústavu pri normálnom umiestnení uložených prebytkov afilácie bol za 2 a pol roka najmenej 1,1 milióna pengő, pričom na úrokoch za tento čas zarobila Maďarská všeobecná úverná banka približne tretinu kúpnej ceny Hornouhorskej úvernej banky. Kúpou prebrala aj filiálky tejto banky v Nových Zámkoch, Komárne a Dunajskej Strede. Vytvorením Spojenej hornouhorskej úvernej banky a Košickej sporiteľne získala Maďarská všeobecná úverná banka dobre organizovaný silný peňažný ústav, ktorý sa stal hlavnou zložkou nielen peňažníctva, ale aj hospodárskeho života oblasti. Centrálu mal v Košiciach, kde bol zastúpený aj zmenárňou, filiálky mal v Berehove, Lučenci, Mukačeve, Rožňave a Užhorode a afilované ústavy v Rimavskej Sobote a v Tornali. Banka počas vojny prosperovala. Vklady centrály k 31. decembru 1944
boli 22,4 milióna pengő a prebytky umiestňovala pomerne výnosne, hlavne prostredníctvom svojich troch filiálok na Podkarpatskej Rusi.

Maďarská všeobecná úverná banka v Budapešti, ktorá vlastnila takmer 98 % účastín Spojenej hornouhorskej úvernej banky a Košickej sporiteľne, mala na Slovensku viacero bankových a priemyselných afilácií. Okrem svojej filiálky v Nových Zámkoch to bola Komárňanská prvá sporiteľňa v Komárne s filiálkou v Dunajskej Strede, Bratislavská prvá sporivá banka v Bratislave s filiálkami v Nitre a Malackách, Diosecké hospodárstvo, cukrovar a liehovar, účastinná spoločnosť (cukrovary Karola Stummera), Parkaňský umelý mlyn a továreň na škrob, účastinná spoločnosť (podnik koncernu Hungária, spojené parné mlyny, účtovná spoločnosť). Maďarská všeobecná úverná banka kúpila v roku 1939 od Českej eskomptnej banky v Prahe účastiny Novozámockej továrne na ľan a konope približne za 950 tisíc korún československých (Kč) a účastiny firmy Ella, mlyn v Bátorových Kosihách za 390 tisíc Kč, ktoré však pod touto firmou v zozname priemyselných afilácií ústavu nefigurovali.

Spojená hornouhorská úverná banka a Košická sporiteľňa mala správnu radu zloženú z týchto členov - statkár gróf Ján Esterházy, statkár gróf Štefan Révay, člen hornej snemovne Július Deák, generálny riaditeľ advokát Gejza Kuthy, člen hornej snemovne Štefan Móricz, člen hornej snemovne Július Simonkay, hlavný hospodársky radca Loránd Ferenczy, hlavný vládny radca Jozef Gomos, komorník Ľudevít Mándy, hlavný finančný radca František Ory, veľkoobchodník Aladár Sipos, hlavný vládny radca Jozef Király, hlavný vládny radca Edmund Mariássy, statkár Ľudevít Oelschläger, veľkoobchodník a poslanec Mikuláš Pajor, advokát Ladislav Rozman, veľkoobchodník a verejný notár Pavel Szmrecsányi.

Členmi dozornej rady boli hlavný vládny radca Karol Rázgha, gróf Jozef Esterházy, továrnik Štefan Revécsey-Anisich, statkár Štefan Soós, revízor banky Ľudevít Forszter - hutný riaditeľ a veľkoobchodník, hlavný inžinier Karol Reminiczky, Alexander Szabó - prokurista banky, advokát Samuel Wohl.

Koncom roka 1944 a v roku 1945 došlo k výrazným zásahom do činnosti banky. Národná rada pre Zakarpatskú Ukrajinu svojim dekrétom č. 25 z 25. decembra 1944 nariadila znárodnenie a následnú likvidáciu filiálok Spojenej hornouhorskej úvernej banky a Košickej sporiteľne v Užhorode, Mukačeve a Berehove, ktorú vykonávala Národná banka pre Zakarpatskú Ukrajinu. Centrála banky v Košiciach spolu s filiálkami v Lučenci a Rožňave sa po oslobodení Košíc dostala pod dočasnú správu. Dekrétom Slovenskej národnej rady č. 2882/1945-VI zo dňa 5. mája 1945 boli za dočasných správcov ústavu vymenovaní Vladimír Hubka, Jindřich Stejskal a Gejza Weil. Dočasná správa opierajúc sa o ustanovenie §1 a §9 nariadenia č. 7 Povereníctva Slovenskej národnej rady pre financie zo dňa 23. marca 1945 zmenila dňa 26. júna 1945 názov banky na Spojená úverná banka a Košická sporiteľňa, účastinná spoločnosť v Košiciach. Dňa 20. októbra 1946 bola nariadená likvidácia peňažného ústavu.

V roku 1950 ho univerzálnou sukcesiou so všetkými právami a záväzkami prevzala Slovenská všeobecná úverná banka so spätnou účinnosťou od 1. januára 1949. Z firemného registra bol vymazaný dňa 22. januára 1951.

Dokumenty banky boli uložené do roku 1960 v Košiciach na niekdajšej Stalingradskej ulici 1. Prístup k nim mala Ústredná likvidačná komisia v Bratislave, u ktorej bol pravdepodobne uložený ďalší archívny materiál. V roku 1961 boli dokumenty po súhlase likvidátorov prevezené do podnikového archívu Štátnej banky československej v Košiciach na Vrátnej 4, kde bola o rok neskôr realizovaná ich vnútorná skartácia a usporiadanie. Po roku 1990 boli dokumenty prevezené do archívu Národnej banky Slovenska na Krajnej 27 v Bratislave, odkiaľ boli v roku 2003 prevezené do budovy jej archívu na Cukrovej 8 v Bratislave.

Inventár k archívnemu fondu bol vypracovaný v roku 1962 v podnikovom archíve Štátnej banky československej v Košiciach. Doplnený a revidovaný bol v roku 2016 v archíve Národnej banky Slovenska. Fond tvorí vyše sto kníh centrály, prevažne účtovných, cenné papiere rôznych peňažných ústavov a priemyselných spoločností, osobné spisy zamestnancov. Zachovala sa aj časť úverovej dokumentácie a bilancie filiálok v Mukačeve, Rožňave a Užhorode.