SlovenskyEnglish

Otváracie hodiny archívu

Národnej banky Slovenska


utorok - štvrtok 

9.00 - 12.00 h

12.45 - 15.00 h 

V mesiacoch júl, august a september je archív pre verejnosť uzatvorený.

Slovenská hypotečná a komunálna banka, Bratislava

Koncom roka 1938 po vyhlásení autonómie Slovenska vznikli úvahy o vytvorení banky, ktorá by sa špecializovala na dlhodobý emisný úver. Slovenská vláda sa zaoberala myšlienkou vytvoriť z filiálok Zemskej banky a Hypotečnej banky českej v Bratislave nový emisný ústav, jeho pracovný názov znel Krajská banka pre Slovensko. Splnomocnencom vlády v tejto veci bol Anton Mederly, hlavný riaditeľ Ľudovej banky v Ružomberku, ktorého poverili uskutočnením prípravných prác na vytvorenie nového peňažného ústavu. Po intenzívnych rokovaniach došlo k prijatiu dohody medzi zástupcami centrál Zemskej banky a Hypotečnej banky českej v Prahe a novovytvorenou Slovenskou hypotečnou a komunálnou bankou.

Slovenská hypotečná a komunálna banka, Bratislava - komunálny dlhopis, nerealizovaný návrh, 1948Slovenská hypotečná a komunálna banka formálne vznikla vládnym nariadením č. 77 z 24. apríla 1939 a svoju činnosť začala vykonávať 1. júla 1939. K 30. júnu 1939 zastavili svoje pôsobenie na Slovensku filiálky Zemskej banky a Hypotečnej banky českej v Bratislave. Slovenská hypotečná a komunálna banka postupne prevzala ich emisné a mobiliárne obchody, vzťahujúce sa na územie Slovenského štátu. Emisné úvery od Zemskej banky preberala Slovenská hypotečná a komunálna banka vzhľadom na ich rozsah až do roku 1940, keď ich definitívne odkúpila.

Banka mala poskytovať dlhodobé a nevypovedateľné emisné úvery. Dlhodobosť a nevypovedateľnosť bolo možné zaručiť u emisných úverov vďaka tomu, že sa poskytovali z výťažkov speňažených záložných listov či komunálnych dlhopisov, ktoré boli vystavené na podklade povolenej pôžičky. Emitované cenné papiere sa spočiatku umiestňovali ťažko a situácia sa zlepšila až neskôr. Zákonom č. 257 Sl. z. z 25. novembra 1941 bola činnosť banky rozšírená o spolupôsobenie pri úprave trhu štátnych cenných papierov a účasť na štátnych úverových operáciách.

Banka svojou intervenčnou činnosťou zhodnocovala zásoby štátnych cenných papierov, umožňovala ich predajnosť a regulovala voľne obiehajúce štátne cenné papiere. Podľa zákona č. 22 Sl. z. z 11. februára 1942 sa uskutočnila výmena československých štátnych cenných papierov za konverznú slovenskú pôžičku a nastalo uvoľnenie viazanej držby štátnych cenných papierov. Depozitným miestom pre povinnú držbu štátnych cenných papierov bola Slovenská hypotečná a komunálna banka. Zákonom č. 172 Sl. z. z 22. júla 1941 bola Slovenská hypotečná a komunálna banka poverená obstarávaním pokladničnej, účtovnej a kancelárskej služby novo vytvorenému Pomocnému fondu peňažných ústavov, ktorému peňažné ústavy odvádzali určené príspevky a v prípade ohrozenia mobility ústavu, strát im mohla byť priznaná výpomoc z tohto fondu.

Slovenská hypotečná a komunálna banka pôvodne pozostávala z troch oddelení. Hypotekárne oddelenie malo v kompetencii úvery zabezpečené záložným právom na nehnuteľnostiach a investičné konzorciálne úvery so štátnou zárukou pre podniky. Komunálne oddelenie sa staralo o úvery komunálne – pre štát, župy, okresy, obce a o úvery iným verejnoprávnym korporáciám, ďalej o úvery melioračné – pre vodné družstvá, a o úvery železničné a elektrizačné. Bankové oddelenie prijímalo peňažné vklady, nakupovalo a predávalo cenné papiere, eskontovalo a reeskontovalo zmenky, vykonávalo obchody žírové a kontokorentné, vydávalo šeky a akreditívy, prijímalo depozity do úschovy alebo správy, poskytovalo konzorciálne prevádzkové úvery so štátnou zárukou, sprostredkovalo zakladanie rôznych podnikov, kde mali zastúpenie v správe samosprávne korporácie a financovalo takéto podniky, prenajímalo bezpečnostné schránky, kupovalo a predávalo devízy a valuty.

Správu banky vykonávalo riaditeľstvo. Jeho predsedom bol generálny riaditeľ, prvý v tejto funkcii bol Anton Mederly. Riaditeľstvo tvorili ešte traja riaditelia, boli to Anton Haspel, Jozef Štetina a Mikuláš Franek, a sedem členov správy. Po oslobodení Bratislavy stanovil výmer povereníctva financií č. 701/45 zo 14. apríla 1945 nad bankou dočasnú správu. Dočasní správcovia boli traja – Elo Šándor, Matej Murtin a Juraj Jurkovič. Po zrušení dočasnej správy bolo vymenované nové riaditeľstvo – dvojčlenné, ktoré tvorili Elo Šándor a Matej Murtin. Obaja už mali skúsenosti z práce v hypotekárnych bankách, prvý z Hypotečnej banky českej a druhý zo Zemskej banky. Keď sa 31. marca 1948 zmenili stanovy banky, zaviedla sa znova funkcia generálneho riaditeľa, ktorú obsadil Elo Šándor.

V roku 1945 dosahovali aktíva Slovenskej hypotečnej a komunálnej banky 2,7 miliárd korún slovenských (Ks), vklady na vkladných knižkách 224,2 miliónov Ks a rezervné fondy 133,7 miliónov Ks.

Slovenská hypotečná a komunálna banka, Bratislava - komunálny dlhopis, nerealizovaný návrh, 1948Po druhej svetovej vojne bolo hospodárstvo na Slovensku zničené a bola potrebná jeho rekonštrukcia. Mnoho podnikov sa uchádzalo o úverovú pomoc na obnovu ich prevádzky. Preto vzniklo konzorcium peňažných ústavov, do ktorého patrili napríklad Slovenská banka a Tatra banka, pričom gescia bola zverená Slovenskej hypotečnej a komunálnej banke. Za riziko z týchto úverov prevzal záruku až do výšky jednej miliardy korún povereník pre financie (výmer povereníctva financií č. 8341/45-VI/19 zo 17. novembra 1945). Konzorciálne úvery povoľovala komisia zložená zo zástupcov povereníctva financií, povereníctva pre priemysel a obchod, povereníctva pre výživu a zásobovanie, povereníctva pôdohospodárstva, Národnej banky Československej, Oblastného ústavu pre Slovensko, Štátneho plánovacieho a štatistického úradu, členov a gestora konzorcia peňažných ústavov - teda Slovenskej hypotečnej a komunálnej banky.

V rámci politických zmien prebiehajúcich pod vplyvom februárových udalostí v roku 1948 bol 20. júla 1948 prijatý zákon č. 183 o Investičnej banke, ktorý nariadil, že univerzálnou sukcesiou bez likvidácie prejdú všetky práva a záväzky Slovenskej hypotečnej a komunálnej banky spolu s niekoľkými ďalšími peňažnými ústavmi na novovytvorenú Investičnú banku, ktorá začala svoju činnosť 1. októbra 1948. Tá už bola riadená centrálne z Prahy a na Slovensku mala iba oblastný ústav a niekoľko pobočiek.

V roku 1958 boli organizačné zložky Investičnej banky na Slovensku začlenené aj s väčšinou agendy do Štátnej banky československej. Činnosť Investičnej banky bola obmedzená na dokončenie obchodov a likvidácie pohľadávok peňažných ústavov, z ktorých vznikla. Ich hypotečné pôžičky previedla v roku 1957 na Ústredného likvidátora peňažných ústavov a podnikov, z ktorého sa v roku 1964 stala Správa pre veci majetkové a devízové. Spisový materiál k dolikvidovaným prípadom odovzdávala späť úradovni Investičnej banky v Bratislave, ktorá existovala od roku 1962 a časť spisov pre likvidátorov spracovávala. Zanikla v roku 1969, keď jej agenda prešla na Oblastný ústav Štátnej banky československej pre Slovensko, pričom dokumenty sa dostali do pobočky Štátnej banky československej, Bratislava – mesto, ktorá vykonávala archívnu službu. V rokoch 1958 až 1963 boli dokumenty banky uložené na Leningradskej 12 (dnes Laurinská), v roku 1963 boli prevezené na Nedbalovu 1. V 50-tych rokoch 20. storočia sa časť materiálu vyradila a zlikvidovala.

Dokumenty boli napokon uložené v bývalom kláštore v Marianke, kde bol archív Oblastného ústavu Štátnej banky československej pre Slovensko. V rokoch 1975 - 1977 boli prevezené do novej budovy archívu na Krajnej 27 v Bratislave, odkiaľ sa v roku 2003 previezli do budovy Národnej banky Slovenska na Cukrovej 8 v Bratislave.

Zachovaný materiál tvoria najmä spisy a knihy riaditeľstva, úverová dokumentácia a depozity. K prvej časti fondu bol v roku 2014 vyhotovený inventár, ktorý zohľadňuje pôvodnú organizačnú štruktúru. Archívny fond možno využiť na štúdium dejín hypotekárneho bankovníctva a úverovania, ako aj investičného diania na Slovensku od začiatku druhej svetovej vojny do roku 1948.

Dátum poslednej úpravy: 23. septembra 2019