Otváracie hodiny archívu
Národnej banky Slovenska
utorok - štvrtok
9.00 - 12.00 h
12.45 - 15.00 h
V mesiacoch júl, august a september je archív pre verejnosť uzatvorený.
Spišská úverná banka, Levoča
Vznikla v roku 1869 pod názvom Spišská úverná a priemyselná banka (Zipser Credit- und Gewerbebank). K zakladateľom banky patril gróf Albín Csáky, ktorý bol prvým predsedom jej správy. Zápisnice z porád správnej rady sa spočiatku viedli v nemčine, prvými členmi boli desiatky rokov Arthur Probstner, Leopold Spitz, Gustáv Görgey, Guido Prihradny, Alexander Breuer a Carl Seeliger. Dlhoročným riaditeľom bol Gustáv Hoepfner (1872 - 1902), po smrti ktorého sa novým riaditeľom stal jeho syn Gustáv Hoepfner ml. (pôsobil v tejto funkcii tiež až do svojej smrti v roku 1932). Najstaršia zachovaná výročná správa, z roku 1876, uvádza výšku akciového kapitálu 200 tisíc zlatých, čo bola oproti iným miestnym bankám vysoká suma. Vtedy sa už banka premenovala na Spišskú úvernú banku a ústrednú sporiteľňu, a. s. (Zipser Creditbank- und Central – Sparkasse, A. G.).
Banka prijímala vklady, poskytovala hypotekárne a zmenkové úvery, no predovšetkým investovala do okolitých firiem a podnikov a vybudovala vlastnú kúpeľnú osadu. V roku 1883 si prenajala od urbarialistov obce Müllbach (Mlynica) Starý Smokovec. Postupne tu postavila kúpele s rozsiahlym komplexom liečebných domov a hotelov. Dominantou bol hotel Grand, spomedzi ostatných 35 objektov to boli napríklad vily Adria, Bellevue, Flóra, Švajčiarsky dom, Hoepfnerov dom či sanatórium Tatra.
Istý čas mala v prenájme aj Tatranskú Lomnicu, kde v roku 1900 jej aktíva predstavovali takmer dvojnásobok vtedajšieho akciového kapitálu, ktorý sa vyšplhal do výšky 400 tisíc rakúsko-uhorských korún. Ďalšie investície smerovali do vicinálnych dráh: Miestna dráha v údolí Levoče, Miestna dráha Poprad, Miestna dráha Kežmarok – Spišská Belá. V archívnom fonde sa zachovali vzácne historické plány a náčrty mnohých týchto projektov, budov aj ciest a zariadenia hotelov.
Peňažný ústav mal dobré vzťahy s okolitými bankami, napríklad s Kežmarskou sporiteľňou (neskôr Spišskou bankou, účastinnou spoločnosťou, Kežmarok), Spišskonovoveskou sporiteľňou a spolupracoval s mnohými budapeštianskymi bankami. Koncom 19. storočia investoval do Popradského parného pivovaru a Krompašsko-hornádskych železiarní.
Prvá svetová vojna zasiahla aj túto banku. Na získanie príjmov využila napríklad žiadosť košického vojenského veliteľstva a počas roka 1915 prenajímala Smokovecké kúpele dovolenkujúcim rakúsko-uhorským vojakom.
Dňa 20. júna 1921 sa peňažný ústav premenoval na Spišskú úvernú banku, účastinnú spoločnosť so sídlom v Levoči. Akciový kapitál v roku 1931 predstavoval čiastku 2,4 milióna korún československých (Kč). Banku viedli vyšší štátni úradníci vo výslužbe – hlavný slúžny, hlavný finančný radca, ďalej lekári, právnici a veľkostatkári. Počas celej existencie banky s ňou úzko spolupracovala šľachtická rodina Csákyovcov, v roku 1939 sa členom správnej rady stal synovec jej prvého predsedu Michal Csáky.
Po vytvorení Slovenského štátu banka fungovala ako banka maďarskej menšiny na Slovensku. Kým záverečné účty za roky 1938 - 1940 vykazovali veľmi malý zisk, v rokoch 1942 – 1943 sa strojnásobil a u kúpeľov v Starom Smokovci dokonca vzrástol tridsaťkrát. Klientelu kúpeľov predstavovali hlavne solventní maďarskí obchodníci. Po skončení druhej svetovej vojny ustanovilo povereníctvo financií pre banku dňa 26. júna 1945 dočasnú správu. Dekrét prezidenta republiky č. 108 z 25. októbra 1945 o konfiškácii nepriateľského majetku zaradil Spišskú úvernú banku v Levoči medzi likvidujúce konfiškáty. Bola vtedy v dosť zlom stave, vojnové straty predstavovali 2,76 milióna korún slovenských (Ks). Vyše 400 tisíc Ks vzala z pokladnice peňažného ústavu v Levoči a v Starom Smokovci ako vojnovú korisť Červená armáda, tiež približne rovnakú sumu uloženú v cenných papieroch uschovaných v Bratislavskej prvej sporivej banke v Bratislave, ako aj prebytky, ktoré si uložila v tejto banke a v Nemeckej (Bratislavskej) obchodnej a úvernej banke v Bratislave, v celkovej sume okolo 2 miliónov Ks. NKVD so sebou v apríli 1945 odviedla riaditeľa banky Artura Polnischa. Najväčší dlžníci, veľkostatkári, obchodníci a šľachtici zo Spiša, pred príchodom frontu utiekli. Dočasná správa odcudzila množstvo zásob a zariadenia z kúpeľov v Starom Smokovci. Pozemky v Starom Smokovci, pôvodne prenajaté od urbarialistov obce Mlynica, boli ako majetok obyvateľov nemeckej národnosti poštátnené. Dňa 17. marca 1946 sa ústav dostal pod národnú správu a následne mala jeho likvidáciu vykonávať Oblastná likvidačná kancelária so sídlom v Poprade. Dňa 15. decembra 1947 boli kúpele v Starom Smokovci prenajaté Slovenskej hotelovej účastinnej spoločnosti. Činnosť Oblastnej likvidačnej kancelárie bola 30. júna 1949 zastavená a výmerom povereníctva financií č. 7709/49-VI/18 bola likvidáciou poverená Slovenská Tatra banka v Bratislave. Podľa vyhlášky ministra financií dňa 22. januára 1951 však banka univerzálnou sukcesiou splynula so Slovenskou všeobecnou úvernou bankou a následne bola vymazaná z obchodného registra. Slovenská všeobecná úverná banka odovzdala 15. novembra 1951 všetky svoje záväzky a pohľadávky Štátnej banke československej, taktiež univerzálnou sukcesiou.
V podnikovom archíve Štátnej banky československej v Spišskej Novej Vsi boli dokumenty Spišskej úvernej banky, Levoča, uložené do roku 1962, keď boli na základe príkazu Krajskej pobočky Štátnej banky československej prevezené do jej archívu v Košiciach, kde bol sústredený začiatkom roka 1964 aj materiál týkajúci sa správy kúpeľov v Starom Smokovci a Tatranskej Lomnici zo Štátneho archívu, pobočky v Levoči. Zvyšok dokumentov sa nachádzal v archíve Štátnej banky československej v Bratislave, kde ho sústredil v roku 1949 likvidátor banky. V roku 1995 boli napokon dokumenty z Košíc prevezené do archívu Národnej banky Slovenska v Bratislave na Krajnej 27, odkiaľ sa v roku 2003 previezli do budovy archívu Národnej banky Slovenska na Cukrovej 8 v Bratislave.
Inventár k dokumentom uloženým v Košiciach bol vyhotovený v podnikovom archíve Štátnej banky československej v roku 1967. Zrevidovaný a doplnený bol v roku 2015. Zachovaný archívny materiál tvoria spisy, knihy a najvzácnejšia časť - technický materiál k tatranským hotelom.