SlovenskyEnglish

Otváracie hodiny archívu

Národnej banky Slovenska


utorok - štvrtok 

9.00 - 12.00 h

12.45 - 15.00 h 

V mesiacoch júl, august a september je archív pre verejnosť uzatvorený.

Od 10. marca 2020 bude archív až do odvolania pre verejnosť uzatvorený. 

Slovenská banka, Bratislava

Koncom roka 1878 zverejnili významní ružomberskí obchodníci s koloniálnym tovarom bratia Peter a Daniel Makovickí svoj úmysel založiť peňažný ústav so slovenskou správou a za účasti slovenského kapitálu. Tieto snahy neboli pozitívne prijaté ani miestnymi úradmi, ani už existujúcim peňažným ústavom – Ružomberskou sporiteľňou, ktorá sa obávala konkurencie. Napriek tomu sa 3. júna 1879 konalo ustanovujúce valné zhromaždenie Ružomberského účastinárskeho úverkového spolku. Správcom nového peňažného ústavu bol zvolený Daniel Makovický, ktorý zároveň vykonával aj funkciu pokladníka. Účastinnú istinu 30 tisíc zlatých splatili účastinári na 50 %, zvyšok akciového kapitálu bol doplnený o tri roky z rezervnej základiny.

Slovenská banka, Bratislava - budova filiálky v RužomberkuObchodná činnosť bola zameraná predovšetkým na prijímanie vkladov, povoľovanie pôžičiek a eskont zmeniek. Úvery boli poskytované najmä obchodníkom, remeselníkom a roľníkom z Liptovskej stolice. Úverkový spolok sa snažil získať klientelu vyššími vkladovými sadzbami a nižšími debetnými sadzbami z úverov. Nároky žiadateľov o úver čoskoro presiahli vlastné finančné zdroje, preto sa uchádzal u viacerých peňažných ústavov o reeskontný úver, ktorý mu v roku 1880 povolila Zvolenská sporiteľňa. Úverkový spolok si postupne získal dôveru obyvateľstva. V roku 1883 po prvý raz vyplatil dividendy, a to osem zlatých na jednu účastinu, pričom vklady na vkladné knižky vzrástli na sumu viac ako 339 tisíc zlatých.

Po prvých úspešných rokoch prišlo v dôsledku krízy na peňažnom trhu obdobie stagnácie. Úverkový spolok musel v roku 1885 požiadať o pomerne drahý reeskontný úver Peštiansku vlasteneckú prvú sporiteľňu, za ktorý sa zaručili všetci členovia správy a výboru vlastným majetkom. V roku 1888 došlo ku obzvlášť kritickej situácii, keď viacero členov predstavenstva z peňažného ústavu vystúpilo a založilo konkurenčnú Ružomberskú priemyselnú banku, pričom došlo k vybratiu 50 % vkladov.

Uvedenú krízu sa podarilo prekonať začiatkom 90-tych rokov 19. storočia, keď obchody Ružomberského účastinárskeho úverkového spolku začali postupne narastať. V roku 1893 valné zhromaždenie odsúhlasilo zvýšenie účastinnej istiny na 50 tisíc zlatých a pristúpilo aj k zmene názvu banky na Ružomberský úverný spolok, účastinná spoločnosť. V tom istom roku bola zriadená jeho prvá filiálka - v Trstenej. Znovuzískaná dôvera verejnosti sa prejavila najmä rastom vkladov, ktoré už v roku 1899 presiahli 1 milión zlatých, pričom došlo aj ku zvýšeniu účastinnej istiny na 100 tisíc zlatých. Banka sa podieľala na zakladaní ďalších slovenských bánk – Tatra banky v Martine, Ľudovej banky v Novom Meste nad Váhom, Myjavskej banky a mnohých ďalších. Aktivity sa zamerali aj na podporu slovenského priemyslu. Už v roku 1884 povolila Továrni na drevolátku v Ružomberku pôžičku 15 tisíc zlatých, v decembri 1893 sa zúčastnila na založení a úverovaní firmy Helios, mechanická a elektrotechnická účastinná spoločnosť v Žiline, a v roku 1900 podporila kapitálom 10 tisíc rakúsko-uhorských korún (K) vznik Žilinskej továrne na cement a vápno.

V roku 1904 došlo k zmene názvu na Úverná banka, účastinná spoločnosť, Ružomberok, pričom sa na jej čelo postavil Vladimír Makovický. Pod jeho vedením začala vo zvýšenej miere poskytovať úvery a investičný kapitál na založenie a výstavbu väčších tovární predovšetkým celulózo-papierenského priemyslu. V roku 1902 sa spolu s Tatra bankou v Martine a Živnostenskou bankou v Prahe podieľala na založení Továrne na celulózu v Martine a v roku 1905 Žilinskej továrne na celulózu. Nárast obchodov banky si vynútil aj zvýšenie účastinnej istiny na 500 tisíc K, pričom do roku 1918 akciový kapitál vzrástol na 6 miliónov K.

V roku 1906 založila banka svoj najväčší priemyselný podnik - Uhorskú papiereň, účastinnú spoločnosť, Ružomberok. Vlastné prostriedky však nestačili pokryť všetky žiadosti o úvery, preto bola nútená pracovať so značným reeskontným úverom, ktorý jej poskytovala najmä Živnostenská banka v Prahe prostredníctvom svojej filiálky vo Viedni. Zvyšovanie reeskontnej zaviazanosti využila Živnostenská banka v roku 1909 na dosadenie svojich predstaviteľov do správnych orgánov Úvernej banky. S podporou Živnostenskej banky založila Úverná banka v roku 1912 Skláreň, účastinnú spoločnosť na výrobu chemického skla v Žiline, a podieľala sa na vzniku Továrne na vápno - pieskové a cementové výrobky v Kraľovanoch. Obdobie prosperity využila na budovanie siete svojich filiálok. V roku 1910 vznikla jej filiálka v Bratislave, v roku 1912 založila filiálku v Žiline, ktorá zriadila expozitúry v Rajci, Čadci a Púchove. Úverná banka sa v tomto období podieľala na sanácii Tatra banky v Martine po otrasoch spôsobených krachom Rovniankovej banky v Amerike, ako aj na záchrane Myjavskej banky v roku 1912.

Po vypuknutí prvej svetovej vojny v roku 1914 došlo k úplnej stagnácii úverového obchodu. Na druhej strane viedol nadbytok peňazí k splácaniu dlžôb a k ukladaniu prebytkov v podobe vkladov. Tento príliv peňazí umožnil banke do konca roka 1917 zlikvidovať svoju reeskontnú zaviazanosť. Úverná banka sa snažila voľné prostriedky uložiť do cenných papierov a tovarových obchodov. Krátko pred koncom vojny v roku 1918 založila Továreň na papierové výrobky v Ružomberku, ako aj Železoolejáreň a továreň na emailové vane v Bratislave.

Zasadnutie správy banky dňa 26. decembra 1918 rozhodlo zmeniť názov peňažného ústavu na Slovenská banka, aby sa tak odlíšil od ostatných úverných bánk, pričom nový názov mal zdôrazniť pôsobenie banky na celom území Slovenska. Spolu so zmenou názvu došlo na mimoriadnom valnom zhromaždení banky dňa 19. januára 1919 aj ku zvýšeniu jej akciového kapitálu na 10 miliónov korún československých (Kč). Do konca roka 1919 bol základný kapitál zvýšený ešte dva razy, až dosiahol sumu 30 miliónov Kč.

Slovenská banka začiatkom dvadsiatych rokov minulého storočia stále udržiavala priateľské styky so Živnostenskou bankou v Prahe, ktorá jej pomáhala pri zvyšovaní akciového kapitálu a úverov. Nešlo pritom o malé sumy. V polovici roka 1920 dlžila Živnostenskej banke vyše 100 miliónov Kč. Ako jediná slovenská banka sa stala členom konzorcia bánk pre štátne a úverové operácie a Zväzu československých bank. Pomocou fúzií sa zmocnila niekoľkých peňažných ústavov, napríklad v roku 1921 prevzala Trenčiansku obchodnú a priemyselnú banku, Piešťansku sporiteľňu a Hospodársku banku v Bratislave. Predovšetkým fúzia s Hospodárskou bankou, ktorá bola ukončená na mimoriadnom valnom zhromaždení dňa 17. decembra 1921, vyvolala veľkú eufóriu. Ako najväčší peňažný ústav na Slovensku pôsobila po fúzii s akciovým kapitálom 70 miliónov Kč, s rezervnými fondmi v sume 47,4 milióna Kč a so 42 filiálkami a expozitúrami.

Banka po roku 1918 pokračovala v budovaní svojho podnikového koncernu. Rozšírila a zmodernizovala Továreň na drevovinu a Slovenskú papiereň v Ružomberku. Zúčastnila sa procesu nacionalizácie a založila viacero spoločností na spracovanie a obchod s drevom v Čadci, Snine, Gelnici, Ružomberku a Štúrove. Pokúšala sa presadiť aj v chemickom priemysle. Za pomoci Živnostenskej banky sa podieľala na držbe akcií Československej továrne na látky výbušné v Pardubiciach a  Bantlinových chemických závodov v Perečíne. Do sféry jej vplyvu patrili aj chemické podniky v Bratislave, ako napríklad Olea, Chemika a Tatra drogéria. Svoj vplyv rozšírila na pivovary a sladovne v Bratislave, Nitre, Bytči, Vyhniach, tiež na Považský liehovar v Leopoldove a konzervárne v Poprade. Od maďarského kapitálu prevzala železiarne v Prakovciach a smaltovňu v Bratislave. Úspešne sa presadila v oblasti poisťovníctva založením Slovenskej poisťovne v Bratislave. Viacero podnikov získala fúziou s Hospodárskou bankou - išlo najmä o čokoládovňu Fischer v Trnave, Parný mlyn v Šenkviciach a kartonážny podnik Tekla v Skalici. Do konca roka 1922 sa koncern banky rozšíril približne na 45 účastinných spoločnosti, v ktorých získala akciové podiely za 39,1 milióna Kč.

Povojnová hospodárska kríza v rokoch 1921 – 1923 však ukázala, že fúzia s Hospodárskou bankou prišla v najnevhodnejšom čase. Vyšlo taktiež najavo, že Hospodárska banka v snahe čo najrýchlejšie rozšíriť svoj vplyv preberala peňažné ústavy a priemyselné podniky bez dôkladnejšej kontroly ich celkovej situácie. Slovenská banka tak musela v krízových rokoch 1922 – 1923 prikročiť k likvidácii mnohých obchodov, zbavovať sa účasti na priemyselných podnikoch, čo sa samozrejme neobišlo bez strát. Utrpela aj straty z obchodných bankrotov úverovaných podnikov, z poklesu kurzu nakúpených cenných papierov, zníženia cien tovarov, s ktorými komisionársky obchodovala, a z poklesu zverených prostriedkov. V roku 1925 bola preto nútená požiadať o podporu zo Zvláštneho fondu pre zmiernenie strát z povojnových pomerov, pričom k 31. decembru 1924 vykázala úhrnnú stratu vo výške 161,3 miliónov Kč. Sanačná podpora banky do konca roka 1929 dosiahla sumu 71,6 miliónov Kč.

Konsolidáciu a dobré výsledky banky koncom dvadsiatych rokov minulého storočia však narušila hospodárska kríza v rokoch 1929 – 1932, ktorá na ňu plne doľahla v roku 1931. V roku 1932 odmietla sanáciu dlhopismi zo Zvláštneho fondu, ktorú navrhlo ministerstvo financií, pretože podmienky sanácie by ju dostali pod priamy vplyv štátu. Vedenie banky preto vypracovalo plán na ozdravenie finančného stavu banky z vlastných zdrojov, čo malo za následok zníženie účastinnej istiny na 32 miliónov Kč. Banka v rokoch 1931 – 1936 nevyplácala dividendy a zisky používala na vnútorné posilnenie ústavu. Keď sa už podarilo od roku 1937 pozíciu banky stabilizovať, zasiahli do jej činnosti územné zmeny, pretože v dôsledku viedenskej arbitráže v roku 1938 prišla o 10 filiálok a utrpela tak značné straty najmä v pohľadávkach na úveroch.

Slovenská banka, Bratislava - úradníci banky v rokoch 1939 - 1945Počas existencie Slovenského štátu v rokoch 1939 – 1945 banka naplno využila vojnovú konjunktúru na rozsiahlu úverovú činnosť, ako aj pri presadzovaní svojho vplyvu v priemyselných podnikoch, ktoré predtým patrili do záujmovej sféry židovského a českého kapitálu. Podarilo sa jej to aj napriek odmeranému vzťahu štátneho aparátu k nej najmä v súvislosti s rozhodnutím ministerstva financií nezaradiť ju ku koncentračným bodom slovenského bankovníctva. V priebehu vojnových rokov sa upevnila a rozmohla, čo sa prejavilo najmä tým, že do roku 1942 sa jej opäť podarilo zvýšiť akciový kapitál na 70 miliónov korún slovenských (Ks) a zverené prostriedky do roku 1944 vzrástli až na sumu 935,7 miliónov Ks.

V roku 1945 došlo k jej znárodneniu. V januári 1948 v ďalšej etape zlučovania peňažných ústavov prevzala Ľudovú banku v Ružomberku, Sedliacku banku v Bratislave a Myjavskú banku. Po uchopení moci komunistami vo februári 1948 sa koncentračný proces slovenských komerčných bánk zavŕšil, nakoľko 25. marca 1948 sa československá vláda uzniesla vytvoriť na Slovensku jedinú prevádzkovú banku s názvom Slovenská Tatra banka, národný podnik v Bratislave, zlúčením Slovenskej banky a Tatra banky.

Registratúra Slovenskej banky v Bratislave bola v rokoch 1956 - 1959 postupne prevezená v neusporiadanom stave do podnikového archívu Štátnej banky československej v Marianke. V roku 1963 bola časť dokumentov centrály Slovenskej banky spracovaná. Od roku 1976 bol archívny fond uložený v podnikovom archíve Štátnej banky československej na Krajnej 27 v Bratislave. V roku 2003 boli dokumenty prevezené do archívu Národnej banky Slovenska na Cukrovej 8 v Bratislave. V roku 2007 bola spracovaná zvyšná časť registratúry. Dokumenty úverového oddelenia sa zachovali takmer úplne. Ďalšie významné zachované dokumenty sú výročné správy a spisy týkajúce sa koncentrácie bánk, ako aj dokumenty ohľadom fúzie pivovarov na Slovensku z rokov 1924 - 1931, dokumenty ministerstva financií v Prahe týkajúce sa koncernových podnikov banky pochádzajúce z rokov 1936 - 1937, a tiež korešpondencia čelných predstaviteľov peňažného ústavu s vedením priemyselných spoločností.

Archívny fond možno využiť pri výskume hospodárskych, bankových a podnikateľských dejín na Slovensku do roku 1948, pri porovnávacom výskume úverových a úrokových podmienok v strednej Európe a politického pozadia hospodárskych rozhodnutí. Dokumenty sú písané prevažne v slovenskom jazyku. 

Dátum poslednej úpravy: 23. septembra 2019