SlovenskyEnglish

Otváracie hodiny archívu

Národnej banky Slovenska


utorok - štvrtok 

9.00 - 12.00 h

12.45 - 15.00 h 

V mesiacoch júl, august a september je archív pre verejnosť uzatvorený.

Sedliacka banka, Bratislava

Sedliacka banka, Bratislava - budova filiálky v HumennomVznikla na základe predbežného povolenia ministerstva financií č. 26.593/41-VI/16 z 21. novembra 1941 vydaného pre poslanca Teodora Turčeka a jeho spoločníkov ako zakladateľov novej poľnohospodárskej banky. Povolenie nadväzovalo na uznesenie vlády z 20. októbra 1941, ktoré bolo potvrdené výnosom jej predsedníctva č. 14.888/1941 z 3. novembra 1941. Uznesením vláda povolila výnimku z vtedy platného moratória na zakladanie nových peňažných ústavov a stanovila podmienky vzniku novej banky. Založením Sedliackej banky sa zavŕšili niekoľkoročné pokusy o sústredenie agrárneho kapitálu na Slovensku do jedinej obchodnej bankovej spoločnosti. Rozhodujúcu úlohu zohral Zväz roľníckych vzájomných pokladníc (ZRVP), disponujúci veľkým finančným kapitálom a ovládajúci veľkú časť roľníckej druhovýroby. Dôležitým faktorom bola aj snaha nových mocenských štruktúr zoskupených okolo Hlinkovej ľudovej strany získať prostredníctvom banky vplyv nad poľnohospodárskou druhovýrobou, ktorá bola dovtedy v rukách slovenských agrárnikov.

Na podklade výnosu predsedníctva vlády bol 10. novembra 1941 zverejnený zakladajúci prospekt banky a vydaný upisovací hárok. Základný kapitál 40 miliónov korún slovenských (Ks) pozostávajúci z 80 tisíc kusov účastín upísal a splatil na viac než 99 % ZRVP spolu s povinným 6 miliónovým rezervným fondom. Zvyšok, 120 účastín, upísalo a splatilo 13 súkromných upisovateľov.

Zakladajúce valné zhromaždenie sa konalo 4. decembra 1941, ale činnosť začala banka až 1. januára 1942 po definitívnom povolení na jej zriadenie, ktoré vydalo ministerstvo financií 22. decembra 1941. Do firemného registra bola zapísaná 24. decembra 1941.

V marci 1942 predisponoval ZRVP na banku účastiny - podiely siedmich potravinárskych priemyselných podnikov za protihodnotu 35,9 miliónov Ks, za ich pôvodnú nadobúdaciu cenu. Aby nová banka mala v začiatkoch svojej činnosti zabezpečené zisky z úrokov a provízií, musel jej súčasne odovzdať aj všetky ich úverové a bežné účty. Predmetom tejto z pohľadu zväzu nedobrovoľnej transakcie boli tri cukrovary, Nitrianske mlyny a lupárne, Východoslovenská chemická továreň v Kostoľanoch, Slovenský zemedelský priemysel so sídlom v Bratislave a Paperod, obchod s perím na Slovensku. Podľa dohôd s ministerstvom financií to malo zabezpečiť ZRVP a k nemu pričleneným družstvám kapitálovú účasť v Sedliackej banke. Ako majoritný vlastník získal zväz zastúpenie v správnych a dozorných orgánoch banky.

Podľa prvých stanov banky správna rada pozostávala z 2 členov zastupujúcich záujmové združenie poľnohospodárov, 3 členov pochádzajúcich z odborných úradníckych a peňažníckych kruhov, 3 členov z radov úradníkov a 3 z funkcionárskych zborov ZRVP a jeho členských ústavov. Na zakladajúcom valnom zhromaždení boli do správnej rady zvolení Fraňo Tiso, Anton Mederly, Ján Podoba, Štefan Mazák, Viktor Hlaváč, Alojz Jakubík, Juraj Lacko, Jozef Kuzma, Štefan Stankovič, Eugen Hudec a Ján Matkik. Prvým predsedom správnej rady sa stal Fraňo Tiso, ktorý bol 1. októbra 1942 na príkaz prezidenta republiky zvolený do funkcie generálneho riaditeľa banky. Miesto predsedu správnej rady ostalo neobsadené, z poverenia jej predsedal podpredseda Anton Mederly. Na čele päťčlennej dozornej rady stál spočiatku Ján Obuch, hlavný riaditeľ ZRVP, ktorého v roku 1943 vystriedal J. Kosorín.

Banka vykonávala všetky bežné peňažné operácie, obstarávala bankové a zmenárenské obchody, prijímala peňažné vklady, eskontovala a lombardovala zmenky, poukážky a dlžobné úpisy, poskytovala fyzickým a právnickým osobám a verejnoprávnym korporáciám úvery každého druhu. Podstatnú časť jej obchodnej činnosti tvorila účasť na priemyselných podnikoch. Prioritou bola oblasť poľnohospodárskej druhovýroby, no do jej vlastníctva sa postupne dostali aj spoločnosti, ktoré priamo nesúviseli so spracovaním poľnohospodárskych produktov. Išlo napríklad o Parný a liečebný kúpeľ Grössling, Tlačiareň Wigand a Letovisko Harmónia. Za tri roky vojnovej konjunktúry vytvorila najväčší priemyselný koncern na Slovensku. V jej rukách sa ocitli účastiny 28 priemyselných a obchodných spoločností, z ktorých len 13 malo vzťah k poľnohospodárstvu. Boli to prevažne mlyny, cukrovary, výroba umelých tukov, spracovanie papriky a konope. Koncom roka 1942 mali podniky spravované bankou akciový a podielový kapitál v úhrnnej výške viac ako 43 miliónov Ks a ich celkový majetok, ktorý k tomuto dátumu predstavoval asi 500 miliónov Ks, vzrástol do konca vojny na 1 miliardu Ks. Pri budovaní priemyselného koncernu jej pomohol koncentračný a centralizačný proces v bankovníctve na Slovensku, v rámci ktorého dostala za úlohu likvidovať celý rad malých a stredných bánk. Ako prominent vládnej garnitúry participovala na tomto procese najväčším, takmer polovičným podielom. Pri svojom vzniku prevzala v rámci koncentrácie 8 bánk aj s filiálkami: Bratislavskú všeobecnú banku, Bratislava, Gazdovskú a priemyselnú banku, Bánovce nad Bebravou, Slovenskú ľudovú a hospodársku banku, Bratislava, Krajskú ľudovú banku, Trnava, Liptovskú úvernú banku, Liptovský Mikuláš, Novomestskú úvernú banku, Nové Mesto nad Váhom, Slovenskú ľudovú banku, Bratislava, Dunajskú banku, Bratislava. Následne bola poverená likvidáciou štyroch filiálok Tekovskej ľudovej banky, a to v Zlatých Moravciach, Oslanoch, Žarnovici a v Banskej Štiavnici. V polovici roka 1943 prevzala aj bratislavskú filiálku Pražskej úvernej banky. Týmto spôsobom mohla otvoriť svoje úradovne všade tam, kde mali likvidované banky filiálky. K 30. júnu 1945 vykazovala 22 filiálok rozmiestnených vo všetkých regiónoch Slovenska.

Sedliacka banka, Bratislava - registratúrne stredisko,1948Po skončení vojny v roku 1945 bola pre banku ustanovená dočasná správa na čele s Jaroslavom Havlíkom, neskôr nahradená národnou správou. Predstavitelia finančných kruhov a Demokratickej strany sa snažili o ponechanie banky ako samostatného peňažného ústavu, pretože vlastnila a financovala prevažnú časť potravinárskeho priemyslu na Slovensku. Keďže rokovania vedené v tomto duchu stroskotali, uzavrela Sedliacka banka so ZRVP dohodu o prevode priemyselných účastinných spoločností späť do jeho majetku, pretože zväz ako družstvo nepodliehal znárodneniu. V roku 1948, po januárovom zasadnutí vlády, na ktorom bol schválený návrh na zlúčenie československých bánk, vydalo povereníctvo financií výmer č. 1204/48-VI/18 z 30. januára 1948, na základe ktorého bola Sedliackej banke nariadená likvidácia fúziou so Slovenskou bankou, národným podnikom v Bratislave.

Fond Sedliackej banky pochádza z rokov 1912 – 1952 a obsahuje archívne dokumenty, ktoré vznikli organickou činnosťou banky a priemyselných podnikov, ktoré vlastnila alebo financovala. Archívne dokumenty sú písané prevažne v slovenčine, čiastočne v maďarčine a nemčine. Registratúra Sedliackej banky bola ako neusporiadaná prevzatá v roku 1956 do podnikového archívu Štátnej banky československej v Marianke. Fond bol čiastočne spracovaný v roku 1963 v podnikovom archíve Štátnej banky československej, krajská pobočka v Bratislave. Archívne dokumenty poskytujú údaje, na základe ktorých možno mapovať ekonomický vývoj Slovenska v období druhej svetovej vojny, a sú tiež zdrojom štatistických informácií z oblasti peňažníctva.

Dátum poslednej úpravy: 23. septembra 2019