Slovenská národná banka, Bratislava

Slovenská národná banka bola zriadená vládnym nariadením č. 44 zo dňa 4. apríla 1939. Vznikla ako nový právny subjekt, ktorý v plnej miere nahrádzal funkcie Národnej banky Česko-Slovenskej. Už 16. marca 1939 bola filiálka Národnej banky Česko-Slovenskej v Bratislave poverená na základe vyhlášky ministerstva financií č. 20 funkciou Hlavného ústavu, a týmto dňom prevzala aj celú sieť obchodov Národnej banky Česko-Slovenskej na území Slovenského štátu, ktorej filiálky a pobočky boli zlikvidované (nariadenie ministerstva financií č. 52 zo 6. apríla 1939) a následne ich prevzala Slovenská národná banka.

Slovenská národná banka bola účastinnou spoločnosťou so základným kapitálom 100 miliónov korún slovenských (Ks). Slovenský štát vlastnil 60 % a Deutsche Golddiskontbank 40 % účastín, v roku 1944 sa stopercentným vlastníkom stal Slovenský štát. Banka vykonávala práva štátu v oblasti ceduľového bankovníctva. Jej hlavnými úlohami boli starostlivosť o stálosť meny, úprava všetkého platobného styku, poskytovanie úveru národnému hospodárstvu, ako aj výlučné právo vydávať v Slovenskom štáte bankovky. Bola tiež jediným správcom Fondu hospodárskej samostatnosti.

Na čele banky stáli guvernér a viceguvernér, obaja menovaní na obdobie šiestich rokov. Prvým guvernérom bol menovaný Imrich Karvaš a jeho nástupcom sa v októbri 1944 stal Rudolf Kubiš. Viceguvernérom bol Jozef Fundárek, v marci 1945 na jeho miesto vláda menovala Jána Balka. Guvernér bol rozhodujúcim činiteľom v banke a disponoval rozsiahlymi právomocami – zúčastňoval sa zasadnutí vlády, zvolával a viedol valné zhromaždenia, bankovú radu, riaditeľstvo, menoval predsedu revidujúceho výboru a všetkých zamestnancov, určoval ich služobné zadelenie a povinnosti.

Štruktúru správnych orgánov tvorilo valné zhromaždenie, revidujúci výbor, banková rada, riaditeľstvo a od apríla 1945 Dočasná správa Slovenskej národnej banky. Organizačne sa ústredie banky členilo na šesť odborov a od roku 1944 na päť: (prezídium), administratívny odbor, úverový odbor, devízový odbor, revízny odbor, odbor pre výskum konjunktúry. Spočiatku mala banka päť úradovní - Hlavný ústav v Bratislave a filiálky v Banskej Bystrici, Nitre, Žiline a Ružomberku. Koncom apríla 1939 bola otvorená filiálka v Prešove, čím sa počet úradovní zvýšil na šesť a počet pobočiek na 17, čiže celkove pôsobila priamo alebo nepriamo na 23 bankových miestach.

Vypuknutie Slovenského národného povstania spôsobilo závažné zmeny, ktoré vo veľkej miere paralyzovali činnosť filiálok. Už počas prvých dní povstaleckých akcií sa dostali do úplnej izolácie od ústredia, ktoré tak stratilo akúkoľvek možnosť ich riadenia. Novo konštituovaná Slovenská národná rada, usmerňujúca život na ňou ovládanom území, výrazne zasiahla do chodu filiálok, a tým aj nepriamo do práce samotného ústredia, aj keď len na krátky čas.

Nariadením Slovenskej národnej rady č. 17 zo dňa 14. septembra 1944 bola filiálka Slovenskej národnej banky v Banskej Bystrici dočasne poverená výkonom všetkých práv a povinností Slovenskej národnej banky; spomínané nariadenie súčasne stanovilo podriadenosť všetkých filiálok a pobočiek filiálke v Banskej Bystrici, čím sa prakticky vytvorili dve riadiace centrá pracujúce nezávisle od seba. Potlačenie povstania a obnovenie kontroly územia orgánmi Slovenského štátu úradovanie dvoch centrálnych bánk v jednom štáte ukončilo. Začiatkom roka 1945 bola pod vplyvom vojnových udalostí a v záujme záchrany majetku banky nariadená evakuácia filiálok Slovenskej národnej banky do Bratislavy.

Oslobodením Slovenska začala záverečná etapa činnosti Slovenskej národnej banky ako ceduľového ústavu vyznačujúca sa prípravou na celkovú reorganizáciu banky. Povereníctvo Slovenskej národnej rady pre financie svojím opatrením zo dňa 16. apríla 1945 a ďalším opatrením č. 437/45 - VI/18 z 18. júna 1945 zaviedlo Dočasnú správu Slovenskej národnej banky, ktorej cieľom bolo úplné splynutie Národnej banky pre Čechy a Moravu a Slovenskej národnej banky do emisnej banky so sídlom v Prahe. Jednou z posledných veľkých operácií realizovaných Slovenskou národnou bankou bolo okolkovanie slovenských platidiel. Cieľom tejto akcie, ktorá prebiehala od júla do septembra 1945, bolo stiahnuť z obehu pengő platidlá na južnom Slovensku, zabrániť dovozu nezákonne získaných platidiel z cudziny, ale hlavne zavedenie jednotnej československej meny - koruny československej (Kčs). Nová mena bola vymieňaná od 29. októbra do 4. novembra 1945 v pomere 1 Ks : 1 Kčs. Na znovu integrovanom území boli po čiastočnej konsolidácii pomerov zriadené dve filiálky centrálnej banky – v Košiciach a v Nových Zámkoch. V auguste 1945 vymenovala Dočasná správa Národnej banky Československej v Prahe členov Dočasnej správy Slovenskej národnej banky Jána Olivu a Jána Michalíka do funkcie riaditeľov Slovenskej národnej banky, ktorí do istej miery suplovali kompetencie bývalého guvernéra a viceguvernéra.

Pôsobenie Slovenskej národnej banky ukončil Dekrét prezidenta republiky č. 139 Sb. z. a n. zo dňa 19. októbra 1945 o prechodnej úprave právnych pomerov Národnej banky Československej, ktorý vstúpil do platnosti dňa 26. novembra 1945, keď sa Slovenská národná banka stala súčasťou Národnej banky Československej a jej bývalé ústredie v Bratislave Oblastným ústavom pre Slovensko. Po právnej stránke zanikla Slovenská národná banka definitívne až zákonom č. 38 zo dňa 11. marca 1948, ktorý zrušil vládne nariadenie č. 44 z roku 1939 a zlúčil majetkovú podstatu Slovenskej národnej banky s majetkovou podstatou Národnej banky Československej.

Až do roku 1951 sa písomným materiálom pochádzajúcim z činnosti bánk nevenovala žiadna alebo len minimálna pozornosť, výnimku tvorila len Slovenská národná banka ako bývalý emisný ústav. Registratúry finančných inštitúcií boli roztrúsené po celom Slovensku, predovšetkým sa však nachádzali v Bratislave, napríklad na Bielej, Laurinskej a Židovskej ulici. Prelomový bol rok 1951, keď bola na podnet zástupcu oblastného riaditeľstva Štátnej banky československej (Karola Markoviča) vypracovaná koncepcia založenia a činnosti Historicko-dokumentárneho referátu, neskôr nazývaného Historický archív. Vtedajšie vedenie vyzvalo všetky pobočky Štátnej banky československej, aby zhromažďovali a evidovali dokumenty súvisiace so slovenským peňažníctvom. Súčasne bol vydaný zákaz skartácie týchto dokumentov s výnimkou multiplikátov.

Z dôvodu nedostatku priestorov bol archív umiestnený v budove bývalého kláštora v Marianke, ktorý však na tieto účely nebol vhodný. Dokumenty boli neusporiadane uložené vo vlhkom prostredí v šanónoch a balíkoch v enormných množstvách v regáloch. K prvým pokusom o spracovanie jednotlivých bankových registratúr došlo na prelome 50-tych a 60-tych rokov minulého storočia. V priebehu rokov 1975 až 1977 boli dokumenty z kláštora v Marianke presťahované do nového podnikového archívu Štátnej banky československej na Krajnej 27 v Bratislave. V roku 2003 boli prevezené do budovy archívu Národnej banky Slovenska na Cukrovej 8 v Bratislave. V Marianke bola drvivá väčšina záznamov uložená v pôvodných šanónoch, pričom sa nebral ohľad na pôvodcu dokumentov, čo malo v prípade Slovenskej národnej banky za následok vzájomné zmiešanie registratúr Slovenskej národnej banky, Národnej banky Československej a Štátnej banky československej.

Archívny fond Slovenskej národnej banky uchováva písomnosti dokumentujúce činnosť banky od jej vzniku až po zlúčenie s Národnou bankou Československou. Z obsahovej stránky tvoria pomerne komplexný celok hlavne dokumenty z prvých troch rokov existencie ústavu. Najucelenejší je administratívny odbor, aj keď agenda jednotlivých oddelení, napríklad ústrednej učtárne, ústrednej spisovne a hlavného ústavu sa zachovala len zlomkovito. Filiálky tvoria z hľadiska rozsahu aj obsahu najslabší článok celej registratúry. Dokumenty filiálky Banská Bystrica pozostávajú zväčša z multiplikátov a filiálka Nitra obsahuje len pokladničné knihy. Materiály filiálky Ružomberok boli zničené povodňou a vyradené na základe skartačného protokolu z 26. novembra 1992. Dokumenty filiálok Prešov a Žilina sa nezachovali vôbec. Najväčšiu výpovednú hodnotu majú zápisnice valného zhromaždenia, bankovej rady, dočasnej správy a výročné účty.

Počas šesťročnej existencie ústavu sa organizácia Slovenskej národnej banky zmenila dvakrát. Prvá zmena bola uvedená do praxe dňa 15. mája 1940. Jej podstatou bolo vytvorenie samostatného odboru prezídium (predtým neexistoval), po ňom nasledoval administratívny odbor, úverový odbor, devízový odbor, revízny odbor, odbor pre výskum konjunktúry (novovzniknutý) a úradovne (Predpis všeobecný č. 59 zo dňa 29. apríla 1940). Spomínaný predpis nahrádzal Predpis všeobecný č. 39 z roku 1939, ten sa však nezachoval. Podľa neho sa agenda banky pôvodne členila na štyri odbory: administratívny odbor, úverový odbor, devízový odbor, revízny odbor a úradovne. Dôkazom sú dokumenty zachované z prvého roku činnosti banky. Druhá zmena, ktorou sa zrušilo prezídium a ostalo len päť odborov (Predpis všeobecný č. 67 zo dňa 26. februára 1944), vstúpila do platnosti dňa 20. marca 1944.

Dokumenty sú usporiadané podľa organizačnej štruktúry z roku 1940, ktorá platila až do roku 1944, keď bola trochu pozmenená. Administratívny, úverový a devízový odbor tvoria samostatné celky (viedli vlastnú agendu), ktorým sú podriadené jednotlivé oddelenia. Záznamy pochádzajúce z činnosti Penzijného fondu, Nemocenského a podporovacieho fondu zamestnancov, Nákupného a Stavebného družstva zamestnancov sú uložené ako samostatné fondové oddelenia.

Slovenská národná banka patrila k najdôležitejším hospodárskym inštitúciám na Slovensku. Jej rozhodujúci vplyv na finančný trh a celé hospodárstvo ju zaradil k tým ustanovizniam, ktoré podstatnou mierou spolurozhodovali o ekonomickej stabilite štátu. Zaujímavé sú dokumenty popisujúce vytvorenie a zavedenie slovenskej meny, obeh a evidenciu platidiel, výstavbu novej budovy ústredia a budovy filiálky v Prešove. Dokumenty úverového odboru objasňujú postupy pri poskytovaní úverov a popisujú celkový stav slovenského hospodárstva počas vojny. Z činnosti devízového odboru sa zachovalo viacero významných písomností o obchodnej politike banky vo vzťahu k zahraničiu, hlavne k Nemeckej ríši. Celkový obraz o hospodárení banky dotvárajú zápisnice revízneho odboru, bilančné výkazy a ročné súvahy aktív a pasív zaznamenané v účtovných knihách.

Inventár k fondu bol vypracovaný v roku 2014.