Národná banka, Banská Bystrica

Bola pokračovateľkou Zvolenskej ľudovej banky založenej v roku 1902.

Do Zvolenskej ľudovej banky sa po prvej svetovej vojne v roku 1920 včlenili Pomocnica – úverná banka, Brezno, Meštianska banka, Zvolen, Krupinská sporiteľňa a Krupinská ľudová banka. Mimoriadne valné zhromaždenie 30. decembra 1920 zvýšilo kapitál banky na 12 miliónov korún československých (Kč) a zmenilo jej názov. Sídlo Národnej banky zostalo vo Zvolene. Keď sa v roku 1921 pripojila k banke aj Banskobystrická sporivá banka (pôvodný názov Banskobystrická sporiteľňa),
vedenie banky – Ján Vesel (predseda generálnej správy) a Viliam Pauliny (hlavný riaditeľ) - využilo fakt, že banka získala nové úradné priestory a 3. novembra 1921 premiestnilo jej sídlo do Banskej Bystrice. 

Postupne sa súčasťou banky stala aj Tekovskosvätokrížska sporiteľňa v dnešnom Žiari nad Hornom, Pukanská ľudová banka a Necpalský úverný ústav. V roku 1931 mala banka filiálky v Brezne, Detve, Dobrej Nive, Kremnici, Krupine, Leviciach, Pliešovciach, Pukanci, Šahách, Slovenskej Ľupči, Žiari nad Hronom, Martine a Zvolene, a expozitúry v Necpaloch, Ľubietovej a v Turom Poli. Išlo o peňažné ústavy sídliace na strednom Slovensku, kde banka vyvíjala svoje aktivity. Poskytovala predovšetkým zmenkové a hypotekárne dlhodobé úvery, venovala sa financovaniu podnikateľskej činnosti, vlastnila účastiny banskobystrickej ovocinárskej spoločnosti Fatra, parný mlyn v Krupine, továreň na kachle v Rybároch (dnes Sliač), Ústrednú pálenicu vo Zvolene a kúpele v Kováčovej, ktoré v roku 1926 prešli do výlučného vlastníctva banky.

Prvá povojnová kríza v rokoch 1922 - 1923 priniesla banke straty, a to najmä v dôsledku jej nevydarených aktivít v Drevárskom účastinárskom spolku, v Československej účastinnej spoločnosti pre obchod, priemysel a hospodárstvo, a tiež v kníhkupectve Haas a Hašek vo Zvolene. V decembri 1925 zmenila stanovy tak, aby mala právo prijímať sirotské vklady a vydávať vkladné knižky. Vcelku priaznivý vývoj zabezpečený predovšetkým obozretným vedením banky umožnil, aby spolupracovala na záchrane Ľudovej banky, Ružomberok, ktorá sa skončila úspešne v roku 1927. 

Veľká hospodárska kríza sa banky výraznejšie dotkla až v rokoch 1932 – 1933. Od 1. januára 1933 boli znížené platy zamestnancov banky (vrátane riaditeľov), zisk poklesol na 483 tisíc korún a takmer celý sa použil na vyplatenie 4 % dividend. V roku 1934 banka dokonca znížila akciový kapitál z 12 miliónov Kč na 10,8 miliónov Kč. Situácia banky sa postupne stabilizovala a v  rokoch 1935 – 1939 opäť vyplácala 4 % dividendy.

Do činnosti banky však v rokoch 1938 – 1939 nepriaznivo zasiahli politické udalosti. Po viedenskej arbitráži v novembri 1938 bola nútená likvidovať svoje filiálky v Leviciach a Šahách. V rámci procesu koncentrácie bánk nariadilo ministerstvo financií 6. decembra 1939, aby sa Národná banka včlenila do Ľudovej banky, Ružomberok, čo vzhľadom na jej sanáciu v 20-tych rokoch 20. storočia veľmi ťažko niesol Viliam Pauliny. Požiadal o zdravotnú dovolenku, a potom o penzionovanie. V roku 1940 ho vo vedení banky zastupoval Štefan Kindernay, od roku 1941 bol hlavným riaditeľom Milan Kulišek a predsedom predstavenstva Miloš Vančo, ktorý sa spolu s ostatnými funkcionármi banky angažoval, aby ústavu bola ponechaná samostatnosť, čo napokon aj dosiahol. Ministerstvo financií zrušilo svoje pôvodné rozhodnutie 12. apríla 1940 a nariadilo, aby Národná banka prevzala banskobystrickú Obchodnú banku a vypustila zo svojho názvu slovo národná, ktoré bolo vyhradené pre centrálnu banku štátu - Slovenskú národnú banku v Bratislave. Národná banka sa preto na mimoriadnom valnom zhromaždení 6. júna 1940 premenovala na Stredoslovenskú banku. Jej činnosť ukončil až výnos povereníctva financií z 30. januára 1948, na základe ktorého s pôsobnosťou od 1. januára 1948 splynula s Tatra bankou. 

Archívny materiál Národnej banky, Banská Bystrica, bol uložený v podnikovom archíve Štátnej banky československej v Ružomberku, odkiaľ bol v rokoch 1992 - 1993 prevezený do archívu Národnej banky Slovenska v Bratislave na Krajnej 27. V roku 2003 boli archívne dokumenty prevezené do budovy jej archívu na Cukrovej 8 v Bratislave. K fondu bol v roku 1968 vypracovaný súpis a v roku 2016 bol celý archívny fond skonsolidovaný a zrevidovaný.

Zachovali sa prevažne úradné knihy, a to zápisnice a správy z valných zhromaždení a knihy účastinárov, výročné správy a záverečné účty z rokov 1921 - 1939. Cenné sú záznamy týkajúce sa kúpeľov v Kováčovej.