Slovenská ľudová banka, Bratislava

Slovenská ľudová banka, účastinná spoločnosť, vznikla dňa 24. apríla 1922 v Malackách na valnom zhromaždení Malackej ľudovej banky, ktorej záväzky prevzala. Sídlo ústredia bolo neskôr presťahované do Bratislavy. Za základné ciele si Slovenská ľudová banka stanovila vykonávať bankové obchody každého druhu na podporu a povznesenie obchodu, priemyslu, poľnohospodárstva a živnosti so zvláštnym zreteľom na potreby slovenského ľudu. Bola oprávnená prijímať vklady na vkladné knižky a bežné účty až do výšky 20-násobnej sumy svojho základného kapitálu a poskytovať pôžičky na kúpu nehnuteľností, tovaru, surovín, cenných papierov a pohľadávok. Banka mohla zakladať a organizovať obchodné, hospodárske a priemyselné podniky, ale na ich kapitáli sa mohla podieľať maximálne do výšky 10 %. Zisky mohla mať aj z úschovy cenných papierov, valút a cenných predmetov. Nebolo dovolené obchodovať s akýmkoľvek tovarom na vlastný účet, iba ak by išlo o záchranu vlastných pohľadávok, uzatvárať obchody s členmi dozorného výboru ani ich sprostredkovávať, ani uzatvárať obchody za ziskovej spoluúčasti zamestnancov banky.

Na čele peňažného ústavu bol od jeho začiatkov až po nariadenú likvidáciu Jozef Bordáč, ktorý bol spoluzakladateľom Roľníckej a priemyselnej banky a niekdajším riaditeľom Americko-slovenskej banky. Banka v roku 1923 uskutočnila fúziu s Úvernou bankou v Pezinku, v roku 1926 s Galantskou ľudovou bankou, v roku 1928 s Galantským vidieckym úverným ústavom, v roku 1930 s Nemeckoľupčianskou bankou a Skalickou bankou a v roku 1935 s Trnavskou ľudovou bankou. Účastinná istina po fúziách predstavovala 3 milióny korún československých (Kč), pričom nominálna hodnota jednej účastiny bola 100 Kč. Celkovo mala banka 14 filiálok.

Situácia peňažného ústavu sa od roku 1930 trvale zhoršovala. V roku 1940 tu vykonala Slovenská národná banka revíziu, ktorá poukázala na stratový majetkový stav Slovenskej ľudovej banky. Z nedôslednosti obvinili riaditeľa, ako aj niektorých členov správnej rady a dozorného výboru.

Ministerstvo financií dňa 11. februára 1941 rozhodlo o likvidácii banky. Súčasne bola ustanovená správna komisia v zložení Arnošt Bella, prokurista Roľníckej vzájomnej pokladnice, Ján Kubačka, riaditeľ Ľudovej banky Ružomberok, Pavol Kmeť a Tomáš Cipciar, revízor Slovenskej národnej banky. Správna komisia mala tie isté práva a povinnosti ako predchádzajúce vedenie banky, pričom proti bývalému vedeniu bolo s okamžitou platnosťou začaté disciplinárne konanie pre porušenie služobných povinností. V správe z 15. septembra 1941 správna komisia konštatovala, že z celkového bilančného súhrnu banky k 31. januáru 1940 vo výške 108 miliónov korún slovenských (Ks) bolo v nelikvidných obchodoch investovaných 52 miliónov Ks. Dňa 22. decembra 1941 ministerstvo financií nariadilo konečnú likvidáciu banky, ktorou poverilo Sedliacku banku, Bratislava.

V roku 1948 sa podľa výnosu Povereníctva financií č. 1204/48-VI/18 zo dňa 30. januára 1948 likvidátorom banky stala Slovenská banka, národný podnik Bratislava. Po fúzii Tatra banky, národný podnik, Martin, a Slovenskej banky, národný podnik, Bratislava, sa v zmysle výnosu Povereníctva financií č. 9922/48-VI/18 zo dňa 31. mája 1948 likvidátorom banky stala Slovenská Tatra banka, národný podnik, Bratislava. Nariadená likvidácia nebola dokončená a v roku 1950 ministerstvo financií podľa §18 zákona č. 181/1948 Sb. nariadilo vyhláškou č. 265/1950 Úr. v. I., zlúčenie Slovenskej ľudovej banky, národný podnik v likvidácii, Bratislava, so Slovenskou všeobecnou úvernou bankou, národný podnik v likvidácii, Bratislava. Zlúčenie sa uskutočnilo univerzálnou sukcesiou bez likvidácie s účinnosťou od 1. januára 1949. K tomuto dátumu Okresný súd v Bratislave nariadil vymazanie Slovenskej ľudovej banky a jej filiálok vo firemnom registri B spoločenských firiem.

Archívny fond bol uložený v podnikovom archíve Štátnej banky československej v Marianke, od roku 1976 v jej archíve na Krajnej 27 v Bratislave a od roku 2003 sa nachádza v archíve Národnej banky Slovenska na Cukrovej 8 v Bratislave.