Liptovská úverná banka, Liptovský Mikuláš

Za prvého právneho predchodcu Liptovskej úvernej banky sa považuje Liptovský vzájomný výpomocný spolok (Liptauer Wechselseitiger Aushilfsverein), ktorý založili v decembri 1866 lekár Fridrich Ullmann a lekárnik Ľudovít Ballo. Spolok združoval mikulášskych živnostníkov a obchodníkov. V roku 1870 bol pretvorený na účastinnú spoločnosť s názvom Liptovskosvätomikulášska sporiteľňa (Liptó Szent Mikloser Sparkassa alebo Liptó Szentmiklósi takarékpénztár). Úverovaním malých a stredných živnostníkov a továrnikov sa pričinila o rozvoj priemyslu na Liptove. Jej obchodnými partnermi boli najväčšie továrne v kraji. Prví aktívni činitelia ústavu Lajos Ballo, Hermann Stark, Samuel Haas a Fridrich Ullmann pochádzali výlučne z vyšších neslovenských kruhov, postupne však do správy ústavu a kruhu účastinárov prenikali slovenskí továrnici (Lackovci, Žuffovci, Hubkovci) a reprezentanti slovenskej inteligencie, napríklad poslanec a právnik Ján Ružiak alebo Mikuláš Pružinský, neskorší minister financií Slovenského štátu.

Úspešný chod sporiteľne narušila až prvá svetová vojna, keď sa ani sporiteľňa nevyhla povinnosti upisovať vojnové pôžičky a poukazovať časť zisku na takzvanú vojnovú starostlivosť. Dlhodobá hospodárska stagnácia obchodu a priemyslu viedla k obmedzovaniu výroby, poklesu zárobkov, a tým aj úspor. Po vzniku prvej Československej republiky sa k tomu pridal tvrdý konkurenčný boj s neporovnateľne vyspelejším českým priemyslom a kapitálom. Podľa zákona č. 302 zo 14. apríla 1920 sa názov peňažného ústavu zmenil na Liptovská úverná banka. Jeho základná istina v tom čase predstavovala 3 milióny korún československých (Kč). V roku 1926 bol akciový kapitál zvýšený na 3,5 milióna Kč. V roku 1930 uzavrel ústav afilačnú zmluvu s Dunajskou bankou v Bratislave, ktorá prevzala časť jeho akciového kapitálu.

Po vzniku Slovenského štátu v roku 1939 bola v súvislosti s koncentračným procesom v bankovníctve na Slovensku nariadená likvidácia Liptovskej úvernej banky, ktorú vykonala Sedliacka banka, Bratislava. Od 1. januára 1942 sa Liptovská úverná banka stala jej filiálkou. Tento stav pretrval až do roku 1948, keď bola Sedliacka banka aj so svojimi filiálkami včlenená do Slovenskej banky, zlúčenej zakrátko s Tatra bankou do Slovenskej Tatra banky, Bratislava. Liptovská úverná banka v Liptovskom Mikuláši zanikla v roku 1950, keď splynula so Slovenskou všeobecnou úvernou bankou, Bratislava, a v roku 1950 bola vymazaná z obchodného registra.

Zachované dokumenty tvoria väčšinou účtovné knihy z posledného obdobia existencie banky. Vo fonde sa nachádzajú nekompletné zápisy zo zasadnutí predstavenstva, výročné správy a záznamy o likvidácii Sedliackou bankou.

Archívne dokumenty pochádzajúce z činnosti banky boli pôvodne uložené v podnikovom archíve Štátnej banky československej v Ružomberku, kde boli usporiadané a bol k nim vyhotovený dočasný inventár. V roku 1993 boli prevezené do archívu Národnej banky Slovenska v Bratislave. Dočasný inventár pochádza z roku 1968 a v roku 2016 bol zrevidovaný v archíve Národnej banky Slovenska.