Dunajská banka, Bratislava

História Dunajskej banky sa začala písať v roku 1912, keď bol z iniciatívy budapeštianskeho peňažného ústavu Egyesült Budapesti Fővárosi takarékpénztár v Bratislave založený Západouhorský bankový spolok. Vznikol vo forme účastinnej spoločnosti so základným kapitálom 400 tisíc rakúsko-uhorských korún (K), pričom majoritnú časť účastín vlastnil budapeštiansky ústav ako jeho zakladateľ.

Poslaním spolku bolo vykonávať všetky bankové operácie, avšak plne v súlade s obchodnou politikou a záujmami svojho zakladateľa. Táto podriadenosť sa prejavila aj v personálnom zložení správnych orgánov. Predsedom správy sa stal exponent budapeštianskeho peňažného ústavu Rezsö Havass a úradník Pavol Kadoša bol vymenovaný za generálneho riaditeľa spolku. Ostatní členovia vedenia banky pochádzali z radov bratislavských veľkoobchodníkov, továrnikov a verejných činiteľov. Takáto zostava správnych orgánov mala zabezpečiť novému peňažnému ústavu úspešný a rýchly nástup, čo sa v konečnom dôsledku aj podarilo dosiahnuť.

Prijatý trend personálnej politiky pokračoval aj v nasledujúcich rokoch, a tak sa po vzniku prvej Československej republiky rozšíril počet členov správnej rady o nové spoločensky, politicky a hospodársky vplyvné osoby. Do riadiacich orgánov banky sa postupne dostali aj dvaja ministri, a to Milan Hodža a Jozef Kállay. Tieto nové kontakty a schopnosť vedenia pružne reagovať na meniace sa politicko-hospodárske pomery posunuli banku v krátkom čase do pozície dôležitého faktora hospodárskeho života nielen Bratislavy, ale prostredníctvom rozsiahlej siete filiálok aj väčšej časti Slovenska. Prvú filiálku banka založila už dva roky po svojom vzniku v Galante. V dvadsiatych a tridsiatych rokoch 20. storočia svoju teritoriálnu pôsobnosť rozšírila prevažne fúziou malých vidieckych peňažných ústavov na Podkarpatskú Rus a na východné, neskôr aj západné a stredné Slovensko. Nárast počtu pobočiek mal okrem tiež podstatný vplyv na zväčšenie objemu vkladov. Nepomer medz vlastnými a zverenými prostriedkami si preto vynútil postupné zvyšovanie účastinnej istiny, ktorá v roku 1917 dosiahla 2 milióny K. K ďalšiemu zvýšeniu na 10 miliónov korún československých (Kč) pristúpila banka pod vplyvom povojnovej inflácie v apríli 1920. Novou emisiou účastín, ktoré sa v prevažnej miere dostali do rúk členov správnej rady, hlavne Pavla Kadošu a Júliusa Reisza, stratila budapeštianska banka pozíciu držiteľa majority účastín, a tým aj vplyv na peňažný ústav.

Nové štátoprávne pomery sa odzrkadlili v zmene názvu banky. V januári 1920 sa premenovala na Bankový spolok a 6. novembra toho istého roku bola zapísaná do obchodného registra ako Dunajská banka. Z hľadiska právnej formy išlo naďalej o účastinnú spoločnosť, ktorej klientelu tvorili prevažne príslušníci národnostných menšín predovšetkým z radov podnikateľov, obchodníkov a roľníkov. Nezmenila sa ani orientácia jej obchodno-úverovej politiky, ktorá bola zameraná predovšetkým na parcelácie veľkostatkov, financovanie ťažby, spracovanie a import dreva, a tiež na investície do potravinárskeho a iného priemyslu. Aj napriek silnému kapitálovému potenciálu sa nezaoberala zakladaním nových priemyselných podnikov. Úroky z obchodných a roľníckych pôžičiek boli pomerne vysoké. V roku 1930, teda v čase kulminácie prosperity banky, bola priemerná úroková sadzba zo zmenkových úverov 9,22 % bez provízií.

Po tomto zlomovom roku sa hospodárska situácia banky začala rapídne zhoršovať. V dôsledku nedobytnosti obchodných úverov utrpela vážne straty a zápasila s ťažkosťami likvidity, čo sa naplno prejavilo v krízových rokoch 1931 - 1937. Preto keď dekonjunktúra tridsiatych rokov 20. storočia vyvrcholila devalváciou a poľnohospodárskym moratóriom, majoritní vlastníci banky predali v roku 1937 svoje účastiny finančnej skupine, za ktorou stál Zväz roľníckych vzájomných pokladníc. Preskupením vlastníckych práv sa banka mala pretvoriť na poľnohospodársky peňažný ústav, ktorý by finančne zastrešoval priemyselné podniky poľnohospodárskej druhovýroby. Tento zámer sa však nerealizoval, nakoľko jej finančné straty boli už mimoriadne vysoké.

Zlú situáciu banky znásobili aj politicko-hospodárske udalosti po roku 1938, keď následkom územných zmien stratila 12 pobočiek na južnom Slovensku, v ktorých jej uviazli ďalšie finančné prostriedky. Banka bola nútená siahnuť vo väčšej miere po reeskontnom úvere a súčasne uskutočnila aj niekoľko veľkých finančných transakcií, ktoré však nepriniesli podstatný obrat v jej hospodárskej situácii. Revízny odbor Slovenskej národnej banky, ktorý v roku 1940 vykonal hĺbkovú revíziu, vyčíslil výšku jej strát na 40,31 miliónov korún slovenských (Ks), pričom účastinná istina a rezervný fond predstavovali len 27,6 miliónov Ks. Do banky bol dosadený vládny komisár, ktorý mal vykonávať dozor nad jej činnosťou. Na príkaz ministerstva financií sa skúmali aktivity predchádzajúcich správnych orgánov, menovite predsedu správnej rady, ako aj právneho zástupcu banky a predsedu dozorného povereníctva. Pre nepriaznivý vývoj banky napokon ministerstvo financií s účinnosťou od 1. januára 1942 poverilo Sedliacku banku jej likvidáciou. V roku 1949 splynula so Slovenskou všeobecnou úvernou bankou, následkom čoho bola v roku 1950 vymazaná z obchodného registra.

Dokumenty z činnosti filiálok Lučenec a Žilina boli uložené v podnikovom archíve Štátnej banky československej (ŠBČS) v Ružomberku, kde k nim boli vypracované inventárne súpisy. V rokoch 1992 - 1993 boli tieto dokumenty prevezené do archívu Národnej banky Slovenska na Krajnej 27 v Bratislave.

Archívne dokumenty z činnosti filiálok v Komárne, Leviciach, Nitre, Nových Zámkoch a Topoľčanoch boli uložené v podnikovom archíve ŠBČS v Nitre. V roku 1962 boli prevezené do podnikového archívu Štátnej banky československej v Marianke a v rokoch 1975 – 1977 do novej budovy archívu v Bratislave na Krajnej 27.

Archívne dokumenty z činnosti filiálok Dunajskej banky v Humennom, Michalovciach, Sečovciach, Sobranciach a Veľkých Kapušanoch boli uložené v podnikovom archíve ŠBČS v Košiciach. V rokoch 1964 - 1967 boli k týmto dokumentom vypracované inventárne súpisy. V rokoch 1995 - 1996 boli dokumenty prevezené do archívu Národnej banky Slovenska v Bratislave.

Dokumenty centrály v Bratislave boli uložené v podnikovom archíve ŠBČS v Marianke, kde boli čiastočne spracované. V rokoch 1975 – 1977 boli prevezené do novej budovy archívu v Bratislave na Krajnej 27. V roku 2003 boli všetky dokumenty Dunajskej banky prevezené do budovy archívu Národnej banky Slovenska na Cukrovej 8 v Bratislave, kde došlo k sceleniu archívneho fondu. Dokumenty sú písané v maďarskom, nemeckom a slovenskom jazyku. Zahŕňajú hlavne výročné správy, zápisnice správnej a dozornej rady, dokumenty o nehnuteľnom majetku banky, o jej revíziách a likvidácii.