Jozef Fundárek

(*1. októbra 1896 v Bytči - †17. augusta 1991 v Bratislave)

Od 1. apríla 1925 pôsobil ako tajomník a od konca roka 1936 do apríla 1939 ako generálny tajomník Bratislavskej burzy. Vo februári 1939 bol na návrh slovenskej vlády menovaný členom bankovej rady a súčasne aj viceguvernérom Národnej banky Československej. Od polovice marca 1939 už plnil funkciu splnomocnenca slovenskej vlády vo veciach centrálnej banky a stál na čele skupiny odborníkov, ktorá sa aktívne podieľala na prípravných prácach súvisiacich s vytvorením Slovenskej národnej banky, kde bol menovaný jej viceguvernérom. V súvislosti s vymenovaním guvernéra Imricha Karvaša za predsedu Najvyššieho úradu pre zásobovanie (1942) bol dočasne poverený vedením banky. Fundárek podporoval kroky, ktoré podnikal Imrich Karvaš v súvislosti s prípravami Slovenského národného povstania, konkrétne sústredenie obeživa a časti zásob drahých kovov v banskobystrickej filiálke Slovenskej národnej banky. Spolupodieľal sa na organizovaní prevodu rezerv menového zlata do Švajčiarskej národnej banky, a tým na ich záchrane pred odvlečením do Nemecka. Zo svojho postu bol odvolaný 14. marca 1945.

Od augusta 1940 do konca decembra 1941 bol členom Štátnej rady a v tom istom roku bol kooptovaný do Snemu Slovenskej republiky ako právny expert pre práce vo výboroch (predseda imunitného výboru, podpredseda ústavnoprávneho výboru, člen národohospodárskeho výboru). Súčasne bol predsedom alebo členom správnych rád a dozorných výborov niekoľkých bánk, podnikov, národohospodárskych inštitúcií a predsedom a členom skúšobných komisií a poradných pedagogických zborov.

Po roku 1945 bol perzekvovaný. V rámci takzvanej akcie B ho v roku 1952 vysťahovali mimo Bratislavy. Po návrate do hlavného mesta pracoval ako dôchodca najprv v Mestskom múzeu, neskôr v Regionálnej knižnici a v rokoch 1970 - 1976 opäť v Mestskom múzeu, kde sa zaoberal dejinami Bratislavy a numizmatikou.