Jozef Fundárek

(*1. októbra 1896 v Bytči - †17. augusta 1991 v Bratislave)

Od 1. apríla 1925 pôsobil ako tajomník a od konca roka 1936 do apríla 1939 ako generálny tajomník Bratislavskej burzy. Vo februári 1939 bol na návrh slovenskej vlády menovaný členom bankovej rady a súčasne aj viceguvernérom Národnej banky Československej. Od polovice marca 1939 už plnil funkciu splnomocnenca slovenskej vlády vo veciach centrálnej banky a stál na čele skupiny odborníkov, ktorá sa aktívne podieľala na prípravných prácach súvisiacich s vytvorením Slovenskej národnej banky, kde bol menovaný jej viceguvernérom. V súvislosti s vymenovaním guvernéra Imricha Karvaša za predsedu Najvyššieho úradu pre zásobovanie (1942) bol dočasne poverený vedením banky. Fundárek podporoval kroky, ktoré podnikal Imrich Karvaš v súvislosti s prípravami Slovenského národného povstania, konkrétne sústredenie obeživa a časti zásob drahých kovov v banskobystrickej filiálke Slovenskej národnej banky. Spolupodieľal sa na organizovaní prevodu rezerv menového zlata do Švajčiarskej národnej banky, a tým na ich záchrane pred odvlečením do Nemecka. Zo svojho postu bol odvolaný 14. marca 1945.

Od augusta 1940 do konca decembra 1941 bol členom Štátnej rady a v tom istom roku bol kooptovaný do Snemu Slovenskej republiky ako právny expert pre práce vo výboroch (predseda imunitného výboru, podpredseda ústavnoprávneho výboru, člen národohospodárskeho výboru). V tom čase bol zároveň predsedom alebo členom správnych rád a dozorných výborov niekoľkých bánk, podnikov, národohospodárskych inštitúcií a predsedom a členom skúšobných komisií a poradných pedagogických zborov.

Po roku 1945 bol perzekvovaný. V rámci takzvanej akcie B ho v roku 1952 vysťahovali mimo Bratislavy. Po návrate do hlavného mesta pracoval ako dôchodca najprv v Mestskom múzeu, neskôr v Regionálnej knižnici a v rokoch 1970 - 1976 opäť v Mestskom múzeu, kde sa zaoberal dejinami Bratislavy a numizmatikou.