Ján Oliva

(*14. júna 1903 v Haliči - †2. júna 1982 v Prahe, Česká republika)

Svoju prax v bankovníctve začal v roku 1925 ako úradník učtárne Banky československých légií vo filiálke v Bratislave. Od roku 1927 bol v službách Národnej banky Československej (NBČS), hlavného ústavu v Prahe, kde prešiel viacerými pracovnými pozíciami. Po vzniku Slovenskej národnej banky (SNB) bol v apríli 1939 prijatý do tejto novo konštituovanej centrálnej banky, kde pôsobil ako námestník prednostu ústrednej učtárne a viedol kontrolnú službu banky. V roku 1945 bol menovaný členom Dočasnej správy SNB, od júla toho istého roku pôsobil aj ako člen Dočasnej správy obnovenej NBČS a od 1. januára 1946 ako námestník vrchného riaditeľa Obchodnej správy NBČS v Prahe.

V roku 1946 sa stal prvým námestníkom Ústrednej správy bánk v Prahe a v roku 1947 bol menovaný prvým podpredsedom Likvidačného fondu menového. Po vzniku Štátnej banky československej pracoval v Prahe najprv ako riaditeľ emisnej a pokladničnej správy, potom ako vedúci odboru 41 - odbor drahých kovov, a napokon vo funkcii vedúceho odboru kontroly mzdových fondov. Rozhodnutím Krajského súdu v Prahe bol dňa 1. júla 1955 odsúdený na šesť rokov odňatia slobody v súvislosti s uvoľňovaním viazaných vkladov po roku 1945. V roku 1969 bol obžaloby zbavený v celom rozsahu.