Nemeckoľupčianska banka, Partizánska Ľupča

Nemeckoľupčianska banka vznikla v roku 1873 na mimoriadnom valnom zhromaždení Vzájomnej pomocnice, Partizánska (vtedy Nemecká) Ľupča, ktorá sa pretransformovala na účastinnú spoločnosť pod názvom Nemeckoľupčianska sporiteľňa. Správcom peňažného ústavu sa stal Samuel Hlavács, podpredsedom Emil Vysnyi. Základné imanie malo byť 30 tisíc zlatých, ale ústav požiadal Sedriu o výnimku, zníženie účastinného kapitálu na 20 tisíc. Podľa výročných správ sa až do roku 1878 nevyplácali dividendy. Čistý zisk nebol vysoký, za prvých 25 rokov činnosti predstavoval sumárne približne 56 tisíc zlatých. Za to isté obdobie pripadlo na dividendy za 1 účastinu 94 zlatých.

V roku 1889 utrpela banka straty spôsobené nevýhodnými obchodmi. V dôsledku tejto situácie vtedajší správca Michal Telsch a podpredseda Fedor Spitz rezignovali na svoje funkcie. V rokoch 1905 a 1910 došlo ku zmene stanov. Účastinný kapitál sa zvýšil najprv na 80 tisíc rakúsko-uhorských korún (K), pri druhej zmene na 160 tisíc K. Nasledujúce obdobie prinieslo priaznivý vývoj, ktorý narušila prvá svetová vojna. Ústav sa však pomerne rýchlo vzchopil.

V roku 1921 došlo na základe takzvaného sporiteľničného zákona k zmene názvu peňažného ústavu na Nemeckoľupčianska banka, účastinná spoločnosť, Partizánska Ľupča. Zvýšenie účastinného kapitálu bolo povolené na 1 milión korún československých (Kč), ale realizovalo sa len vo výške 600 tisíc Kč. Banka spolupracovala predovšetkým s Liptovskou úvernou bankou v Liptovskom Mikuláši, s filiálkou Slovenskej banky v Ružomberku, filiálkou Českej priemyselnej banky v Bratislave a s filiálkou Banky československých légií v Poprade. Od poslednej menovanej dostala v roku 1927 ponuku na fúziu, ktorú ale odmietla. Podnikala opatrne a uprednostňovala úvery kryté intabuláciou. V roku 1924 zakúpila nehnuteľnosti v kúpeľoch Korytnica. Úspešný rozvoj narušili v roku 1925 odhalené defraudácie v celkovej sume 831 728 Kč, ktoré spôsobil jej účtovník. Do škandálu sa zaplietli aj filiálka Tatra banky v Liptovskom Mikuláši a filiálka Slovenskej banky v Ružomberku, lebo defraudant získaval peniaze aj z bežných účtov v týchto bankách. Následky sa podarilo zlikvidovať až v roku 1930. Na ich odstránenie sa použil aj zisk z predaja kúpeľných nehnuteľností.

Banka v  polovici 20-tych rokov 20. storočia zaktivizovala svoju obchodnú činnosť, poskytla napríklad úver Prvej slovenskej filmovej spoločnosti Limbora (neskôr Uniofilm) v Košiciach, ako aj Alexandrovi Piklerovi, majiteľovi košickej Kaviarne Slávia. V roku 1925 poskytla Ružomberskej továrni na papier a celulózu úver vo výške 300 tisíc Kč. V nasledujúcom období, ktoré prinieslo pokles významu Nemeckej Ľupče v dôsledku zániku remesiel, miestnych píl a Lesného komposesorátu, banka neprenikla výraznejšie do iných regiónov, zostala bankou miestneho významu a nedokázala konkurovať väčším a silnejším súperom. Na valnom zhromaždení 30. októbra 1930 akcionári odsúhlasili fúziu so Slovenskou ľudovou bankou v Bratislave. Dňa 16. mája 1931 sa Nemeckoľupčianska banka stala jej filiálkou.

Archívne dokumenty boli pôvodne uložené v podnikových archívoch Štátnej banky československej v Ružomberku a v Bratislave. V roku 1992 boli už všetky materiály uložené v budove archívu Národnej banky Slovenska na Krajnej 27 v Bratislave, odkiaľ sa v roku 2003 previezli do budovy archívu na Cukrovej 8 v Bratislave. Inventár k tomuto fondu bol vyhotovený v roku 1968 a v roku 2016 bol revidovaný. Fond tvoria hlavne zápisnice zo zasadnutí správy, záverečné účty a účtovné knihy.