Investičná banka Praha, Oblastný ústav pre Slovensko v Bratislave

Investičná banka (IB) vznikla na základe zákona č. 183 z 20. júla 1948. Zákon legalizoval koncentráciu bánk v Československu a pripúšťal existenciu troch typov bánk – národných podnikov, Poštovej sporiteľne a Investičnej banky a zásadne zasiahol do štruktúry ľudového peňažníctva. Ministerstvo financií získalo voči peňažným ústavom právo dozorné, zrušovacie, normotvorné, kontrolné aj revízne. Bankám bolo stanovené, že sa vo svojej obchodnej činnosti musia riadiť zásadami obchodného podnikania a že čistý zisk musia odvádzať štátu.

Potreba existencie Investičnej banky vyplynula najmä z oddeleného financovania prevádzky a investícií. Táto banka bola celoštátnym národným podnikom, pričom sídlo mala v Prahe, pobočný závod v Brne a oblastný ústav pre Slovensko v Bratislave. Uplatňovala sa tu asymetrická koncepcia riadenia. Kompetenčnou a pracovnou náplňou banky bolo najmä financovanie a peňažná kontrola investícií, poskytovanie a preberanie dlhodobých pôžičiek, emisných aj neemisných, a to aj na iné účely ako investičné. Vykonávala i služby pre Fond znárodneného hospodárstva až do jeho zlikvidovania v roku 1950.

Banka bola špecializovaným peňažným ústavom pre investičnú činnosť – boli v nej zlúčené Zemská banka pre Čechy - Ústredná banka sporiteľní v Čechách a na Morave, Zemská banka pre Moravu a Sliezsko, Slovenská hypotečná a komunálna banka a Československý reeskontný a lombardný ústav. Práva a záväzky týchto peňažných ústavov prešli na Investičnú banku univerzálnou sukcesiou bez likvidácie. Základné vklady štátu v zaniknutých ústavoch sa previedli do jej kmeňového majetku. Oblastný ústav IB pre Slovensko vznikol univerzálnou sukcesiou Slovenskej hypotečnej a komunálnej banky, ktorej existenciu sa vtedajším hlavným riaditeľom Elovi Šándorovi a Matejovi Murtinovi nepodarilo obhájiť. Matej Murtin bol 1. júla 1948 menovaný námestníkom hlavného riaditeľa IB v Prahe, kde pôsobil až do roku 1956. Elo Šándor sa stal riaditeľom Oblastného ústavu IB pre Slovensko. Priamo v práci ho v roku 1952 zastihla smrť. Druhým a zároveň posledným riaditeľom oblastného ústavu bol menovaný František Cibula, ktorý v tejto funkcii zotrval až do ukončenia existencie ústavu v roku 1958.

V súvislosti so zriadením banky sa myslelo najmä na to, že na poskytovanie všetkých dlhodobých úverov bude možné nadviazať nielen kontrolu investičných úverov, ale aj kontrolu investícií, ktorých financovanie sa uskutočňovalo jednak dotáciami Fondu znárodneného hospodárstva, jednak z vlastných zdrojov podnikov, teda samofinancovaním.

Banka mala 9-členné predstavenstvo, z ktorého len jeden člen zastupoval zamestnancov oblastného ústavu v Bratislave. Aj oblastný ústav v Bratislave mal svoje predstavenstvo. Členov oblastného aj pražského predstavenstva menovalo ministerstvo financií. Dohľad nad hospodárením banky patril dozornej rade, respektíve oblastnej dozornej rade. Právo menovať väčšinu členov predstavenstva, oblastného predstavenstva a dozorných rád, vrátane obsadenia funkcie predsedu a podpredsedu, si ponechalo ministerstvo financií. Ostatní členovia štatutárnych orgánov banky boli volení zo zamestnancov banky.

V období rokov 1950 - 1952 bola v rámci centralizácie všetka právomoc sústredená do rúk vrchného riaditeľa a jemu podriadeného oblastného riaditeľa. Až v roku 1952 vzniká kolektívny orgán - banková správa, ktorá mala vrchného riaditeľa, jeho námestníkov, oblastného riaditeľa, hlavného revízora a hlavného účtovníka.

Od roku 1952 mala banka v každom krajskom meste svoju pobočku. Viedol ju riaditeľ, ktorý sa zodpovedal priamo oblastnému riaditeľovi. Každej krajskej pobočke podliehali okresné pobočky, pokiaľ existovali. Krajská pobočka v Bratislave začala svoju činnosť 1. marca 1952. Najnižšími zložkami banky boli zmocnenci. Boli to vlastne zamestnanci pobočky, ktorí vykonávali všetky práce pripadajúce úverovým inšpektorom. Činnosť banky vymedzoval štatút.

Koncom roka 1952 sa banka premenila na štátny peňažný ústav a podľa nového štatútu mala financovať všetky druhy investícií všetkých organizácií a zariadení. Tento štatút bol v roku 1957 obmedzený len na financovanie investícií a krátkodobé úverovanie stavebných organizácií a jednotných roľníckych družstiev, ako aj iných družstiev. Uznesením vlády č. 389 z 25. apríla 1958 bol schválený návrh zákona č. 43/1958 Zb., ktorý vyšiel 3. júla 1958 a ktorým bola agenda investičných úverov vyčlenená a prevedená na Štátnu banku československú (ŠBČS). Boli zrušené krajské a okresné pobočky Investičnej banky a aj miesta zmocnencov. Do konca roka 1958 všetku agendu a zamestnancov prevzala ŠBČS, Oblastný ústav v Bratislave. Prevzala aj časť archívneho materiálu. V Bratislave zostala pôsobiť iba úradovňa Investičnej banky.

Činnosť Investičnej banky bola v nasledujúcom období obmedzená na dokončenie likvidácie obchodov a pohľadávok peňažných ústavov, z ktorých vznikla. Hypotečné pôžičky týchto ústavov previedla ešte v roku 1957 na Ústredného likvidátora peňažných ústavov a podnikov, ktorého právnym nástupcom sa v roku 1964 stala Správa pre veci majetkové a devízové.

V roku 1969 ukončila svoju činnosť aj úradovňa banky v Bratislave a jej archív prevzal na základe dohody z 1. apríla 1969 Oblastný ústav ŠBČS pre Slovensko. Stalo sa tak 31. októbra 1969. Pretože archívna služba v systéme Štátnej banky československej v Bratislave bola zabezpečovaná jej pobočkou Bratislava – mesto, táto prevzala výkon správy a úschovy podnikového archívu Investičnej banky a jej právnych predchodcov.

Prvé veľké vyraďovanie dokumentov z fondu IB a jej právnych predchodcov sa konalo v roku 1953. Dokumenty boli vtedy umiestnené v budovách na Gorkého 11 a na Leningradskej 12 (dnes Laurinskej). Tieto budovy kedysi patrili Zemskej banke, neskôr Slovenskej hypotečnej a komunálnej banke. Po reorganizácii peňažníctva v roku 1948 budovy prevzala novovzniknutá Investičná banka. V roku 1960 ich zasa prevzala ŠBČS. V roku 1969 boli dokumenty umiestnené v miestnosti oddelenia cenných papierov Oblastného ústavu ŠBČS pre Slovensko na Nedbalovej 1 v podzemnom trezore. Po prevzatí podnikového archívu IB pobočkou Štátnej banky československej Bratislava - mesto boli dokumenty prevezené do budovy bývalého kláštora v Marianke.

V rokoch 1975 – 1977 boli dokumenty prevezené do novej účelovej budovy archívu na Krajnej 27 v Bratislave. V roku 2002 boli do archívu Národnej banky Slovenska, vtedy sídliaceho ešte na Krajnej 27, prevezené archívne dokumenty pobočiek Investičnej banky z bývalého Stredoslovenského a Východoslovenského kraja. Archívne dokumenty z bývalého Stredoslovenského kraja boli predtým uložené v krajskom podnikovom archíve ŠBČS, Banská Bystrica, v Turčianskych Tepliciach. Východoslovenský materiál bol uložený v Košiciach v krajskom podnikovom archíve ŠBČS, Košice. V krajských podnikových archívoch ŠBČS v Banskej Bystrici a v Košiciach vznikli v roku 1958 prvé čiastkové inventáre. Z Krajnej ulice sa dokumenty v roku 2003 previezli do budovy Národnej banky Slovenska na Cukrovej 8 v Bratislave, kde boli čiastkové inventáre v roku 2016 zrevidované.

V archíve Národnej banky Slovenska sa nachádzajú predovšetkým spisy Oblastného ústavu Investičnej banky pre Slovensko v Bratislave a krajskej pobočky v Bratislave. Zachovala sa len nepatrná časť agendy krajských pobočiek v Banskej Bystrici, Bratislave, Košiciach, Prešove a Žiline, okresných pobočiek a zmocnencov.