Hypotečná banka česká, Praha, filiálka Bratislava

V období pred vznikom prvej Československej republiky neexistovali na území Slovenska hypotekárne peňažné ústavy, ktoré by poskytovali dlhodobý úver s nízkou úrokovou sadzbou. V roku 1920 usporiadalo ministerstvo financií novovzniknutej republiky k tejto problematike anketu. Zväz slovenských peňažných ústavov zaujal stanovisko, že treba zriadiť jednotný nezárobkový emisný ústav pre komunálny a hypotekárny úver s celoštátnou pôsobnosťou, ktorý by mal centrálu v Prahe a pobočky v Brne a Bratislave. V marci 1920 predložilo ministerstvo financií Národnému zhromaždeniu vládny návrh zákona na zlúčenie krajinských emisných ústavov v Čechách, na Morave a v Sliezsku do dvoch celoštátnych ústavov s názvom Zemská banka československá a Hypotečná banka československá. Problémom sa zaoberal aj Poradný zbor pre otázky hospodárske a odporúčal riešenie, aby sa na Slovensku zriadili filiálky niektorých už existujúcich úverových ústavov, k čomu sa priklonila aj vláda. Pre úsek komunálnych úverov bola vyhliadnutá Zemská banka v Prahe a pre úsek hypoúverov zasa Hypotečná banka česká v Prahe, hoci o rozšírenie svojej pôsobnosti na Slovensko sa uchádzali aj konkurenčné banky, najmä Moravská hypotečná a poľnohospodárska banka.

Filiálka Hypotečnej banky českej v Bratislave bola zriadená podľa zákona č. 238 Zb. z. a n. z 11. júla 1922 o rozšírení pôsobnosti krajinských úverových ústavov na Slovensko a Podkarpatskú Rus. Svoju činnosť začala 29. júna 1924. Ministerstvo financií dalo príkaz Zemskej banke v Prahe, aby z neemisnej pôžičky vyplatila 16 miliónov korún československých (Kč) ako vklad pre filiálku Hypotečnej banky českej v Bratislave. V čase zriadenia filiálky poskytovala Hypotečná banka v českých krajinách pôžičky na 4 % úrok a vydávala aj 4 % záložné listy. Riaditeľstvo centrály ale ministerstvu financií navrhlo, aby sa tieto úrokové sadzby z pôžičiek poskytovaných na Slovensku a Podkarpatskej Rusi zvýšili na 5 %. Zvýšenie riaditeľstvo odôvodnilo tým, že  ak sa prihliada na pomery na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, kde je zvyčajná úroková miera z hypotekárnych pôžičiek oveľa vyššia než v Čechách, 4 % úrok sa javí príliš nízky a podľa názoru riaditeľstva ho treba stanoviť pre slovenské pôžičky na 5 %. Ministerstvo financií návrh schválilo a v roku 1926 schválilo zvýšenie úrokovej sadzby o ďalšie percento na 6 %.

Filiálka sídlila vo vlastnej budove na Štefánikovej ulici 7b v Bratislave, ktorú získala v roku 1923 za 2,4 milióna Kč. Išlo o pôvodnú budovu Československého domu, účastinnej spoločnosti v Bratislave. Na otvorení filiálky v roku 1924 sa zúčastnili mnohí významní predstavitelia vtedajšieho politického života. Úvodné prejavy predniesli Milan Hodža, minister poľnohospodárstva, a Jozef Kállay, minister pre správu Slovenska.

Filiálka sa podieľala na financovaní pozemkovej reformy, vnútornej kolonizácie a stavebného ruchu hlavne na východe Slovenska. Za záložné listy a dlhopisy ručil subsidiárne štát. Vládne nariadenie č. 154/1925 k paragrafu 10 zákona č. 391/1922 o poručenstve a opatrovníctve umožnilo Hypotečnej banke českej a jej filiálkam prijímať majetok poručencov na vkladné knižky, čo dovtedy bolo možné len v sporiteľniach.

Dňa 1. septembra 1926 otvorila banka svoju expozitúru v Košiciach. Zaviedla poskytovanie elektrifikačných úverov vo forme zmenkového eskontu a záloh na bežných účtoch. Bola dôležitou inštitúciou pri zaisťovaní úverových potrieb roľníctva. Pri svojej činnosti narážala na viacero problémov, spôsobených neporiadkami v katastrálnych záznamoch a rozdrobenosťou pozemkového vlastníctva, ako aj na nedostatok celoslovensky činných peňažných ústavov, ktoré by jej mohli pomôcť pôsobiť na obyvateľstvo a oboznamovať ho s jej službami. Z týchto dôvodov rozvinula spoluprácu s novo vznikajúcim Zväzom roľníckych vzájomných pokladníc, s ktorým uzavrela dohodu, podľa ktorej sa 37 roľníckych vzájomných pokladníc stalo agentúrami filiálky na sprostredkovanie poľnohospodárskeho úveru drobným roľníkom - kolonistom na parcelovanom majetku veľkostatkov spadajúcich pod pozemkovú reformu.

Filiálku v Bratislave viedlo pražské riaditeľstvo v spolupráci s bratislavským predstavenstvom. Predstavenstvo pozostávalo z predsedu, jeho námestníka a šiestich členov, ktorých na 5 rokov menoval minister financií po dohode s ministrom vnútra a riaditeľstvom banky. Členom predstavenstva bol aj Jozef Gregor Tajovský. Dozorné a schvaľovacie právo malo ministerstvo financií, ministerstvo vnútra a zemský správny výbor. Filiálka mala právne, obchodné a po roku 1926 aj kancelárske oddelenie, ktoré viedli prednostovia. Košickú expozitúru viedol dirigent s titulom riaditeľský radca. Šesť rokov vykonával túto funkciu Elo Šándor, ktorý potom prešiel do Bratislavy, kde pôsobil ako zástupca prednostu obchodného oddelenia tamojšej filiálky.

Štátoprávne zmeny tesne pred druhou svetovou vojnou ovplyvnili aj existenciu a činnosť bratislavskej filiálky a jej košickej expozitúry. Vládnym nariadením č. 77 Slovenského zákonníka z 24. apríla 1939 bola zriadená Slovenská hypotečná a komunálna banka, ktorá 1. júla 1939 prevzala všetky pohľadávky Hypotečnej banky českej na území Slovenského štátu, čím sa pôsobenie jej filiálky v Bratislave skončilo. O prevzatí bola podpísaná rámcová dohoda medzi zúčastnenými stranami. Povereníkom slovenskej vlády bol Anton Mederly, budúci riaditeľ Slovenskej hypotečnej a komunálnej banky. Na území okupovanom Maďarskom zostali úvery pod správou centrály v Prahe. Záložné listy na slovenské hypotéky boli stiahnuté z obehu a zrušené.

Po vojne vznikla zákonom č. 183 z 20. júla 1948 Investičná banka, ktorá Slovenskú hypotečnú a komunálnu banku spolu s ďalšími tromi finančnými ústavmi zlúčila univerzálnou sukcesiou bez likvidácie v jednu peňažnú inštitúciu. Na Slovensku existoval oblastný ústav a krajské pobočky, centrála bola v Prahe. V roku 1958 boli začlenené s väčšinou agendy do Štátnej banky československej. V rokoch 1958 až 1963 boli dokumenty podnikového archívu Investičnej banky v Bratislave uložené na Leningradskej 12 (dnes Laurinskej), v roku 1963 boli prevezené na Nedbalovu 1. Činnosť Investičnej banky bola obmedzená na dokončenie obchodov a likvidácie pohľadávok peňažných ústavov, z ktorých vznikla. Ich hypotečné pôžičky previedla v roku 1957 na Ústredného likvidátora peňažných ústavov a podnikov, z ktorého sa v roku 1964 stala Správa pre veci majetkové a devízové. Od roku 1962 existovala v Bratislave úradovňa IB, ktorá časť spisov pre likvidátorov spracovávala. Zanikla v roku 1969, keď jej agenda prešla na Oblastný ústav Štátnej banky československej pre Slovensko, pričom archívny materiál sa dostal do pobočky Bratislava – mesto, ktorá vykonávala archívnu službu.

Dokumenty z činnosti filiálok boli umiestnené na rôznych miestach v Bratislave. V 50-tych rokoch 20. storočia sa časť materiálu vyradila a zlikvidovala. Dokumenty boli napokon uložené v bývalom kláštore v Marianke, kde bol archív Oblastného ústavu Štátnej banky československej. V rokoch 1975 – 1977 boli prevezené do novej účelovej budovy archívu na Krajnej 27 v Bratislave, odkiaľ sa v roku 2003 previezli do budovy archívu Národnej banky Slovenska na Cukrovej 8 v Bratislave.

V roku 1966 došlo po prvý raz k  vytvoreniu inventárneho súpisu archívneho fondu. Materiál bol konečne uložený na jednom mieste. Okrem dokumentov riaditeľstva sa zachovala predovšetkým úverová dokumentácia, záložné listy a účtovné doklady. Fond bol spracovaný v roku 2011 a bol k nemu vyhotovený dočasný inventár.