Spišská banka, Kežmarok

Do firemného registra v Levoči bol tento peňažný ústav zapísaný dňa 1. mája 1863 ako Kesmarker Sparkasse, Aktiengesellschaft, Kesmark (mit Pfandleihanstalt), teda Kežmarská sporiteľňa, účastinná spoločnosť, Kežmarok (so záložňou). V tichosti svoje obchody uskutočňoval už od roku 1860. Výška účastinného kapitálu bola stanovená na 40 tisíc zlatých. V čase vzniku stála na čele banky 24-členná správna rada. V roku 1886 mala už iba päť členov, ktorých činnosť kontrolovala 3-členná dozorná rada. Účastinárom mohol byť ktokoľvek bez rozdielu náboženstva, pohlavia či veku. Hlasovacie právo získal, až keď dovŕšil 20 rokov.

Pôsobenie banky bolo spojené s menami kežmarských obchodníkov, majiteľov rôznych firiem, právnikov, šľachticov. Do jej histórie sa zapísal predovšetkým obchodník Theodor Genersich, ktorý v rokoch 1876 až 1926 pôsobil ako člen správnej rady a 45 rokov bol jej predsedom. Zaslúžil sa o zvládnutie situácie v banke po defraudačnej afére v roku 1877. Výročné správy prinášali z roka na rok úspešnejšie bilancie, čistý zisk rástol, počty vkladateľov a objem vložených financií tiež. Pravdivosť údajov v rokoch 1863 až 1876 však vážne spochybňuje škandalózne odhalenie z roku 1877. Vtedy správna rada zistila, že hlavný účtovník zdefraudoval falšovaním zmeniek 128 tisíc zlatých, čo bol približne trojnásobok základného imania. Vinník spáchal po odhalení samovraždu.

Správna rada navrhla opatrenia na ozdravenie banky, ktoré valné zhromaždenie odobrilo. Účastinný kapitál bol zvýšený na 120 tisíc zlatých, bol zriadený garančný fond. Banka prestala na 10 rokov vyplácať dividendy. V roku 1886 dubiózna pohľadávka predstavovala ešte 50 tisíc zlatých. Odpísali ju zo základného imania. V roku 1883 utvorila Kežmarská sporiteľňa spolu so Spišskou sporiteľňou, Levoča, a Sporiteľňou piatich hornouhorských miest, Spišská Sobota, konzorcium Umelý mlyn hornádskeho údolia v Betlanovciach. Na dražbe kúpili skrachovaný mlyn a sprevádzkovali ho. Spočiatku prinášal zisky, no na prelome storočí vykazoval straty, takže banka považovala za úspech, keď sa jej ho podarilo v roku 1905 odpredať za sumu nad zostatkovou hodnotou.

Od roku 1872 existovala v Kežmarku Kežmarská banka, účastinná spoločnosť. Niektorí členovia správnej aj dozornej rady boli súčasne členmi správnej a dozornej rady Kežmarskej sporiteľne. Táto banka vlastnila účastiny viacerých miestnych firiem. Počas prvej svetovej vojny utrpela veľké straty, preto vstúpila v roku 1917 do likvidácie, ktorú prevzala Kežmarská sporiteľňa.

Po rozpade Rakúsko-uhorskej monarchie utrpela banka straty z upisovania vojnových pôžičiek. Po vydaní takzvaného sporiteľničného zákona č. 302/20 Zb. zo 14. apríla 1920 bol na 58. valnom zhromaždení schválený návrh na zmenu názvu na Spišská banka, účastinná spoločnosť, Kežmarok. V tomto roku zvýšila banka svoje základné imanie na 5,1 milióna korún československých (Kč). Likvidáciou niektorých peňažných ústavov, ktoré utrpeli počas prvej svetovej vojny veľké straty, si vytvorila pobočky a expozitúry po celom Spiši a prenikla aj na Gemer. Už v roku 1920 fuzionovala s Podolínskou sporiteľňou, účastinnou spoločnosťou, Podolínec, a do roku 1925 založila filiálky v Poprade, Veľkej, Spišskej Sobote, Spišskej Belej, Gelnici, Levoči, Nálepkove (vtedy Vondrišel), Spišskej Novej Vsi, Rožňave a Plešivci. Posledné dve sa po viedenskej arbitráži stali zahraničnými. Investovala aj do nákupu účastín Kežmarsko-popradskej vicinálnej dráhy a skúpila väčšinu účastín
Prvého spišského parného pivovaru a sladovne v Poprade.

Valné zhromaždenie za obchodný rok 1939 sa zišlo až 10. marca 1941. Posledným bodom programu bolo uznesenie o splynutí s Nemeckou (Bratislavskou) obchodnou a úvernou bankou, účastinnou spoločnosťou v Bratislave, nariadené dekrétom ministerstva financií č. 11912/40-II/16 zo dňa 7. augusta 1940. Bol to jeden z ústupkov slovenskej strany voči ríšskonemeckým bankám Dresdner Bank a Deutsche Bank za dve tretiny slovenského koncernu Legiobanky, ktoré uvoľnili spod svojho vplyvu.

Spišská banka pôsobila predovšetkým ako banka spišských Nemcov. Najväčší rozmach zaznamenala v druhej polovici
20-tych rokov 20. storočia. Po druhej svetovej vojne už nevyvíjala žiadnu činnosť a stala sa jednou z trofejných bánk Červenej armády, ktorá zhabala jej majetok. Po dlhých rokovaniach sa podarilo dosiahnuť, že bola z vojnovej koristi vypustená.

Povereníctvo Slovenskej národnej rady pre financie pre ňu stanovilo likvidátora, ktorého v roku 1947 nahradila Ústredná likvidačná kancelária. Likvidačný proces sa zavŕšil v roku 1951, keď celá agenda prešla na Štátnu banku československú, Oblastný ústav pre Slovensko v Bratislave.

Dokumenty boli uložené v archíve Štátnej banky československej v Poprade do roku 1962, keď boli na základe príkazu krajskej pobočky prevezené do archívu Štátnej banky československej v Košiciach. V roku 1995 boli dokumenty z Košíc prevezené do archívu Národnej banky Slovenska v Bratislave na Krajnej 27, odkiaľ sa v roku 2003 previezli do budovy archívu Národnej banky Slovenska na Cukrovej 8 v Bratislave.

Archívny fond obsahuje dokumenty z činnosti centrály a jej filiálok v Gelnici, Levoči, Poprade, Rožňave a Spišskej Novej Vsi. Pozostáva predovšetkým zo zápisníc z valných zhromaždení, výročných správ a bilancií, revíznych správ a účtovných kníh. K časti fondu bol po prvýkrát vypracovaný inventár v roku 1963 a v roku 2015 bol revidovaný a doplnený.