Prievidzská gazdovská banka, Prievidza

Iniciátorom vzniku a najväčším účastinárom tejto banky bol Koloman Bresztyenszky, poslanec uhorského snemu a vlastník viacerých poľnohospodárskych nehnuteľností v okolí Prievidze. Účastinný kapitál vo výške 100 tisíc rakúsko-uhorských korún (K) pozostával z 2 tisíc kusov účastín znejúcich na meno v nominálnej hodnote 50 K za kus. Najviac účastín upísali občania Prievidze, Nitrianskeho (Nemeckého) Pravna, Veľkej Lehoty, Necpál, Novákov, Malej Čausy a Ráztočna.

Zakladajúce valné zhromaždenie dňa 17. januára 1906 schválilo stanovy banky a zvolilo jej správu. Tvorili ju 3 až 12 členovia volení valným zhromaždením z radov účastinárov na tri roky. V dozornom výbore zasadalo 7 členov volených taktiež na trojročne obdobie. Riaditeľom banky sa stal Koloman Bresztyenszky, hlavným účtovníkom Alexander Kalina, pokladníkom Štefan Kmetko, a Dezider Haitsch pôsobil ako právny zástupca. K ďalším zakladateľom banky patrili Valentín Vavro, Teodor Moser, Matej Sooska a Ernest Sporzon.

Pôvodný názov banky Privigyei gazdasági bank, részvénytársaság, teda Prievidzská hospodárska účastinárska banka, sa používal až do prvej svetovej vojny. Potom sa začal uvádzať názov Prievidzská gazdovská banka. Teritoriálna pôsobnosť banky bola vymedzená oblasťou medzi Nitrianskym Pravnom, Novákmi a Veľkou Lehotou a na východe siahala po Handlovú. Do obchodného registra bola banka zapísaná 26. februára 1906 a odvtedy sa datuje aj jej činnosť. O rok neskôr založila na základe požiadaviek obyvateľstva filiálku v Nitrianskom Pravne. Objem vkladov a čistý zisk narastali, účastinný kapitál sa v roku 1912 zvýšil zo 100 tisíc K na 200 tisíc K. V tomto období vzrástol aj dopyt po úveroch. Prvá svetová vojna nemala na hospodárenie banky zásadný negatívny vplyv.

Po vzniku prvej Československej republiky si banka upevnila pozíciu na peňažnom trhu. Všeobecná hospodárska kríza koncom dvadsiatych a začiatkom tridsiatych rokov 20. storočia sa však odzrkadlila na poklese vkladov a objavovali sa ťažkosti so splácaním úverov. Po prekonaní krízy nastalo mierne oživenie.

Úverové aktivity banky smerovali predovšetkým do poľnohospodárskej oblasti (úvery maloroľníkom, veľkostatku v Bojniciach, Vodnému družstvu Kuzmice, Roľníckemu skladištnému družstvu Topoľčany). Úvery poskytovala aj iným finančným inštitúciám (Chynoranskej ľudovej banke, Živnostenskému úverovému ústavu v Handlovej), investovala do drevospracujúceho priemyslu (Drevopriemysel Prievidza, Drevársky účastinársky spolok v Bratislave), a tiež do Prvej prievidzskej továrne na liehoviny Carpathia, chemického priemyslu v Prievidzi a do Baťovych závodov v Partizánskom (Šimonovanoch). Finančne sa podieľala na elektrifikácii niekoľkých obcí (Bojnice, Nitrianske Pravno) a poskytovala úvery okresu Prievidza.

Z hľadiska konfesionálnej príslušnosti to bola vždy katolícka banka, v neskoršom období prvej Československej republiky a za Slovenského štátu so silným prepojením na Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu. Práve táto skutočnosť bola dôvodom úspešného odďaľovania jej zlúčenia s iným peňažným ústavom v rámci procesu koncentrácie bankovníctva nariadeného slovenskou vládou v roku 1939.

Ministerstvo financií nariadilo v decembri 1939 splynutie Prievidzskej gazdovskej banky s Ľudovou bankou v Ružomberku. K fúzii však nedošlo. Onedlho vydalo ministerstvo nové nariadenie, tentoraz o fúzii s Tatra bankou v Martine (k 1. januáru 1941). Tieto nariadenia vyvolali veľké pobúrenie vo vedení banky, ktoré v snahe zvrátiť situáciu zaslalo protesty prezidentovi republiky, predsedníctvu vlády, ako aj ministerstvu financií. Argumentovalo tradíciou banky, finančnými potrebami hornonitrianskeho kraja, a navrhovalo vyriešiť situáciu splynutím Prvej prievidzskej banky s Prievidzskou gazdovskou bankou. Zároveň napadlo príkaz ministerstva na Najvyššom správnom sude, čo malo za následok dočasné pozastavenie jeho účinnosti. V roku 1943 však ministerstvo financií pôvodné rozhodnutie potvrdilo a Tatra banka prevzala Prievidzskú gazdovskú banku so všetkými aktívami a pasívami k 31. decembru 1943. Centrála banky sa spojila s Tatra bankou, filiálkou v Prievidzi, pričom z filiálky v Nitrianskom Pravne sa stala expozitúra Tatra banky. Z členov správy a dozorného výboru s bydliskom v Prievidzi sa vytvoril miestny výbor filiálky Tatra banky a z funkcionárov mimo mesta sa stali jej dôverníci. Tatra banka sa zaviazala prevziať všetkých aktívnych pracovníkov Prievidzskej gazdovskej banky do svojich služieb. Dohoda o fúzii nadobudla platnosť po schválení ministerstvom financií  výmerom č. j. 4351/44-VI/16 zo dňa 4. apríla 1944 a v praxi sa realizovala od 17. apríla 1944.

Archívne dokumenty z činnosti banky boli uložené v podnikovom archíve Štátnej banky československej v Ružomberku. V roku 1992 boli už uložené v budove archívu Národnej banky Slovenska na Krajnej 27 v Bratislave, odkiaľ sa v roku 2003 previezli do budovy archívu Národnej banky Slovenska na Cukrovej 8 v Bratislave. Dočasný inventár k archívnemu fondu bol vyhotovený v roku 1968 a doplnený a zrevidovaný bol v roku 2016. Obsah fondu zahŕňa prevažne účtovné knihy a v spisoch sa nachádzajú najmä zoznamy vkladov, pohľadávok, rôzne výkazy, revízne správy a výročné správy, ako aj dokumenty k niekoľkým úverom.