Bratislavská záložňa, Bratislava

Bratislavská záložňa v Bratislave vznikla v roku 1910 na podklade záloženskej koncesie, vydanej ministerstvom obchodu v Budapešti pod číslom 15.108/1910 ako podnik Leopolda Ungara. Ústav sa vyvíjal primerane okolnostiam pri priemernej výnosnosti 20 - 25 %. V roku 1929 sa záložňa zmenila na účastinnú spoločnosť, ustanovenú na základe novoprijatých stanov zo dňa 6. mája 1928. Do registra obchodných firiem bola zapísaná na krajskom súde v Bratislave 1. júla 1929 pod názvom Bratislavská záložňa, účastinná spoločnosť v Bratislave.

Činnosť a existencia spoločnosti závisela od bankového úveru, pretože nemala dostatok vlastného kapitálu. Preto obmedzovala svoju činnosť len na záloženské obchody a výkon dražobnej siene.

Správne orgány spoločnosti pozostávali zo správy, ktorá sa obvykle skladala z 3 - 5 členov, najviac však z 20 členov a z dozorného výboru, ktorý pozostával z 3 - 5 členov, volených na jeden rok. Spoločnosť tvorilo tiež úradníctvo - riaditeľ, dvaja odhadcovia, ktorí ručili za správnosť ocenených predmetov, štyri administratívne sily a účtovník, a 2 - 4 skladoví zriadenci. V správe záložne boli zástupcovia financujúcej banky - Slovenskej ľudovej banky v Bratislave, ktorí pravidelne vykonávali kontrolu majetkového stavu ústavu.

Manipulácia so založenými predmetmi sa vykonávala tak, že predmety, ktoré boli dané do zálohy, oceňovali dvaja odhadcovia, jeden predmety z drahých kovov (šperky, mince a pod.) a druhý ostatný hnuteľný majetok (nábytok, šijacie stroje, šatstvo), teda každý samostatne určil nielen cenu, ale aj možnosť pôžičky. Odhadca cenností si ponechal predmet a pripojil k nemu časť záložného lístku, vyvolal stránku a ihneď vyplatil určenú sumu pôžičky. Odhadca ostatného hnuteľného majetku ocenil predmet a vzal ho do zálohu, určil maximálnu výšku pôžičky, na základe čoho pokladník vyplatil sumu a vydal záložný lístok. Toto všetko sa evidovalo v pokladničnej knihe. Obrat a efekt verejných licitácií býval pravidelne evidovaný v úradných výkazoch. Podľa stanov prepadnuté prebytky mali byť odovzdané tzv. Chudinskému fondu mestského úradu v Bratislave. Úrokovanie bolo stanovené pre šperky 15 %, pre ostatné cennosti 10 % za rok. Ústav mal okrem toho nárok na 5 % odmenu za manipuláciu. Odhadná hodnota bola pravidelne o 20 % vyššia než na zálohu vyplatená pôžička. Pri odhade ceny šperkov, zlata, striebra a iných kovov predstavovala hodnotu o 30 až 40 % nižšiu než bola jej predajná cena. U ostatných predmetov podľa druhu bola cena o 50 až 70 % nižšia než predajná cena. 

V rokoch veľkej hospodárskej krízy a v roku 1938 sa zvýšili úverové požiadavky na záložňu a celkový obchod. V bankách sa prejavil nedostatok hotovosti, a tak sa stalo, že keď záložňa potrebovala zvýšenie prevádzkového úveru, hľadala nové úverové spojenie, ktoré jej poskytla Slovenská ľudová banka, Bratislava, a to za veľmi ťažkých podmienok, na základe ktorých prevzal na seba riaditeľ ústavu Leopold Ungar veľkú časť obliga.

Slovenská ľudová banka poskytla Bratislavskej záložni dva úvery. Rámcový vo výške 3,2 milióna korún československých (Kč), krytý postupom účastín a postupom všetkých založených predmetov, a osobný Leopoldovi Ungarovi vo výške 1,5 milióna Kč proti intabulácii I. loco na nehnuteľnosti v hodnote približne 5 miliónov Kč, z ktorého bolo použitých 1,35 milióna Kč na vystavenie vkladných knižiek, ktoré mali slúžiť na terciálne krytie úveru povoleného záložni.

V roku 1942 bola spoločnosť registrovaná ako člen grémia Bratislavského obchodníctva. V tom istom roku boli účastiny Bratislavskej záložne ponúknuté Slovenskou ľudovou bankou Sedliackej banke, ktorá ponuku v roku 1943 prijala.

Poslednou bankou z tých, ktoré financovali Bratislavskú záložňu, bola Slovenská Tatra banka, národný podnik. V roku 1949 jej však už neposkytla prevádzkový úver a Bratislavská záložňa prešla do likvidácie. Podľa zachovaného spisového materiálu možno usúdiť, že v rokoch 1949 - 1950 záložňa iba likvidovala všetky pôžičky, ktoré v predchádzajúcom období poskytla. Rozhodnutie o likvidácii záložne, ktoré ustanovila správna rada, predniesol predseda valného zhromaždenia. Likvidácia Bratislavskej záložne bola stanovená dňom 8. februára 1950 a uskutočnená v zmysle obchodného zákona.

Zachované dokumenty boli uložené v podnikovom archíve Štátnej banky československej, Oblastný ústav pre Slovensko v Bratislave, v bývalom kláštore v Marianke. V rokoch 1975 – 1977 boli prevezené do novej účelovej budovy archívu na Krajnej 27 v Bratislave, odkiaľ sa v roku 2003 previezli do budovy Národnej banky Slovenska na Cukrovej 8 v Bratislave.

Prvý čiastkový inventár k fondu bol vyhotovený v archíve Štátnej banky československej. Inventár bol v roku 2015 doplnený a revidovaný v archíve Národnej banky Slovenska. Fond tvoria hlavne zápisnice, správy a spisy kontrolného oddelenia.