Banskoštiavnická sporiteľňa, Banská Štiavnica

Banskoštiavnická sporiteľňa patrila medzi najstaršie peňažné ústavy na území Slovenska. Vznikla päť rokov po založení Bratislavskej sporiteľne, ktorá pre ňu bola vzorom podobne ako pre ostatné banky zakladané v 40-rokoch 19. storočia.

V tom čase slobodné kráľovské mesto Banská Štiavnica upadalo. Ťažba v tunajších baniach bola nerentabilná, pretože sa používala  zastaraná banská technika a na modernú chýbal kapitál. Banské spoločnosti zanikali a ekonomická situácia obyvateľstva sa zhoršovala.

Vo februári 1847 vystúpil na zasadnutí mestskej rady mešťanosta Alexander Goldbrunner s myšlienkou založiť v Banskej Štiavnici peňažný ústav podľa vzoru iných už existujúcich ústavov a predložil  svojim kolegom stanovy Bratislavskej sporiteľne. Jeho návrh bol prijatý pozitívne.

Záujem obyvateľstva bol veľký. Zakladajúce valné zhromaždenie sa konalo 2. septembra 1847 a jeho prvý predseda Franz Geramb vyhlásil Banskoštiavnickú sporiteľňu (Schemnitzer Sparkasse), účastinnú spoločnosť, za založenú podľa § 58 zák. článku XVIII z roku 1840. Činnosť Banskoštiavnickej sporiteľne sa začala 17. novembra 1847 s účastinným kapitálom 5 tisíc zlatých.

Stanovy účastinnej spoločnosti úrady schválili po mnohých obmenách až v roku 1866. Banka vznikala v búrlivom období ohlasujúcom rok 1848 a úrady sa obávali, že jej činnosť nadobudne politický charakter. Podmienky, ktoré vedeniu peňažného ústavu kládli, vzbudzovali nesúhlas. Napríklad čistý zisk mal byť kompletne prevedený na rezervný fond, čo by znamenalo, že účastinárom sa nebudú vyplácať dividendy.

Najstaršie zachované dokumenty z činnosti banky – protokoly zo zasadnutí výboru z rokov 1847 – 1870 a odpis návrhu stanov z roku 1853 sú v nemčine. Od 50-tych rokov 19. storočia pribúdajú dokumenty aj v maďarčine. Tá sa po roku 1870 stala preferovanou a okolo prelomu storočí jedinou rokovacou rečou. Až posledné tri výročné správy z rokov 1919 – 1921 sú napísané aj po slovensky.

Ústav mal spočiatku stránkové dni iba v pondelok a v stredu, vždy popoludní od 14. do 18. hod. a v sobotu dopoludnia od 8. do 12. hod. Úradovalo sa v prenajatých priestoroch u miestneho lekárnika, v roku 1867 začala banka stavať vlastnú budovu.

Vedenie peňažného ústavu reprezentoval 30-členný výbor. Jeho predseda, volený na 3 roky valným zhromaždením, si vyberal 10 cenzorov, ktorí mali overovať pravosť zmeniek. Od roku 1875, v súlade s novým obchodným zákonom, sa orgánmi spoločnosti stali správna a dozorná rada.

Banka najprv prijímala  vklady iba do výšky 2 tisíc zlatých, pričom navrhnutý úrok z vkladu podľa stanov z roku 1853 bol do tisíc zlatých 5 %, od 1001 zlatých 4 %. Plánoval sa tu teda pokus uplatňovať degresívnu úrokovú mieru, ktorá by zvýhodňovala predovšetkým drobných vkladateľov, ale nerealizoval sa. Úrok z vkladu rokmi klesal od 6 % do 4 %. Hypotekárne pôžičky sa pôvodne mali poskytovať za 6 % úrok. Boli však aj obdobia, keď vzrástol až na 9 %. Budovy, ktoré slúžili na zabezpečenie hypotéky, museli byť poistené pre prípad požiaru u niektorej z miestnych poisťovacích agentúr.

Od roku 1872 viedla banka Penzijný fond pre svojich zamestnancov. Počas prvej svetovej vojny a v čase povojnovej krízy dostávali drahotnú podporu, príspevky na ošatenie aj ubytovanie.

Banskoštiavnická sporiteľňa sa úspešne rozvíjala. Za prvých dvadsať rokov jej činnosti sa objem u nej uložených vkladov strojnásobil, čistý zisk vzrástol takmer štvornásobne a rozsah poskytnutých pôžičiek bol približne trinásťkrát väčší než v období jej vzniku. Po prvej svetovej vojne v roku 1918 mala účastinný kapitál vo výške 890 tisíc rakúsko-uhorských korún.

Banka nakupovala účastiny rôznych podnikov, napríklad uhorských železníc, sedmohradských železníc, Rimomuránskych železiarní a mnohých ďalších. Činnosť ústavu sa zamerala aj na rozvoj mesta Banská Štiavnica a jeho okolia. Z jeho iniciatívy a vložením kapitálu bola postavená vilová štvrť pri Belianskej bráne v rokoch 1905 – 1907. Rovnako sa ústav angažoval pri zakladaní továrne na spracovanie dreva Sitno a pivovaru a sladovne vo Vyhniach. Na stavbu železnice Šahy – Nemce – Zvolen upísal 20 tisíc zlatých za podmienky, že bude vybudovaná odbočka z Nemiec do Banskej Štiavnice. Pred vypuknutím prvej svetovej vojny bola banka vyhľadávaným reeskontným ústavom pre dolnouhorské banky a poskytovala úvery aj na stavbu peštianskych činžovných domov. Nikdy však nerozširovala pole svojho pôsobenia formou zakladania filiálok alebo expozitúr.

Po stratách, ktoré priniesla prvá svetová vojna, sa vedenie banky v roku 1921 rozhodlo uskutočniť fúziu s Banskoštiavnickou ľudovou bankou. Podľa ročenky Compass vznikla Štiavnická spojená banka, ktorá 1. augusta 1921 fuzionovala s Hospodárskou bankou, Bratislava. Za štyri kusy účastín Banskoštiavnickej sporiteľne dostali účastinári jednu účastinu Hospodárskej banky. Keď 17. decembra 1921 vyhlásila Hospodárska banka fúziu so Slovenskou bankou v Bratislave, vznikla z Banskoštiavnickej sporiteľne filiálka Slovenskej banky v Banskej Štiavnici.

Archívne dokumenty boli pôvodne uložené v podnikovom archíve Štátnej banky československej v Ružomberku, kde boli usporiadané a bol k nim vyhotovený dočasný inventár. V roku 1995 boli prevezené do archívu Národnej banky Slovenska v Bratislave. Dočasný inventár pochádza z roku 1968 a v roku 2015 bol zrevidovaný v archíve Národnej banky Slovenska.