Pomocná pokladnica, Stará Turá

Založená bola v roku 1871 vo forme lokálneho peňažného ústavu družstevného typu. Jej vznik bol motivovaný predovšetkým zložitými sociálnymi pomermi a snahou zlepšiť materiálne podmienky rozvoja obchodu a remesiel v meste a jeho blízkom okolí.

Iniciátorom vzniku peňažného ústavu bola mestská rada, ktorú k tomuto kroku inšpirovali príklady okolitých miest, predovšetkým Skalice. Na jej podnet sa dňa 22. februára 1871 konala porada, na ktorej bolo prijaté rozhodnutie o založení peňažného spolku. Zhromaždenie stanovilo termín ustanovujúceho valného zhromaždenia na 5. marca 1871, čo je zároveň aj oficiálny dátum založenia pokladnice. Úskalia, na ktoré narážali slovenské peňažné ústavy v schvaľovacom procese, prinútili Staroturančanov použiť pre potreby svojho spolku už potvrdené stanovy skalickej Pomocnej pokladnice. Závažným argumentom pre tento krok bola aj skutočnosť, že všetky v nich obsiahnuté ustanovenia boli v zhode s potrebami a možnosťami miestneho obyvateľstva.

V zmysle stanov sa členom spolku mohla stať každá bezúhonná dospelá osoba, bez rozdielu stavu, povolania, pohlavia, a tiež konfesionálnej príslušnosti. Podielnik mohol priamo zasahovať do hospodárskeho života a celkového chodu ústavu, a to prostredníctvom valných zhromaždení s právom hlasu za každý podiel, ktorý vlastnil, maximálne však do výšky 10 hlasov. Členský podiel mal hodnotu 60 zlatých, splatných do 10 rokov formou mesačných vkladov pohybujúcich sa v sume 50 grajciarov. Splatiť ho bolo možné aj jednorazovo alebo vo väčších splátkach, a to podľa finančných možností majiteľa. Počet podielov vo vlastníctve jednej osoby nebol nijak obmedzený. Okrem týchto vkladov boli dôležitým zdrojom financií spolku takzvané mimoriadne vklady, ktoré mohli ukladať nečlenovia, avšak ich úhrnná suma nesmela prevyšovať hodnotu úspor podielnikov.

Pokladnica predstavovala najprístupnejšiu formu sporenia pre široké vrstvy obyvateľstva a zároveň bola najdostupnejším zdrojom chýbajúceho kapitálu. Finančné prostriedky požičiavala na zmenky, ktoré museli byť podpísané žiadateľom a jedným ručiteľom, bývajúcim priamo v Starej Turej. Maximálnu hranicu úveru, ale aj úrokové sadzby a dobu jeho splatnosti, určovalo valné zhromaždenie v závislosti od dosiahnutých hospodárskych výsledkov spolku a celkových ekonomických pomerov v krajine.

Keďže základom úspešnej úverovej činnosti bol dostatok úsporných vkladov, venovala pokladnica mimoriadnu pozornosť akvizičnej činnosti. Pomocou dômyselne budovanej siete dôverníkov propagovala myšlienku sporivosti v celom regióne. Tomuto účelu slúžili aj takzvané jubilejné knižočky vydávané pri rôznych pre ústav významných príležitostiach, na ktoré v dvadsiatych rokoch minulého storočia ukladala správa po 10 korún. Jubilejné knižočky boli určené miestnym žiakom vykazujúcim dobré študijné výsledky. Ich účelom bolo vštepiť deťom už od útleho veku zmysel pre sporivosť.

Za prípadné dlhy pokladnice ručili členovia svojim majetkom. Stanovy z roku 1935 túto mieru zodpovednosti upravili až na dvojnásobok podielov s tým, že záväzky člena voči ústavu trvali do jedného roka od skončenia jeho členstva.

Až do roku 1926 nebol ústav organizačne podchytený žiadnou centrálou a úlohu kontrolného orgánu vykonávali vlastní funkcionári volení na tento účel. Pre spolok bolo dôležitým medzníkom uznesenie valného zhromaždenia zo 14. marca 1926, na základe ktorého sa pokladnica stala členom Ústredného družstva v Bratislave, čím sa stala aj po formálnej stránke družstvom. Ústredné družstvo ako nadriadený orgán metodicky a organizačne usmerňovalo chod ústavu a zároveň každoročne vykonávalo aj revíziu jeho hospodárenia a dodržiavania stanov.

Hoci doba činnosti pokladnice bola pôvodne stanovená na 10 rokov, prosperita ústavu a nezanedbateľný sociálno-ekonomický význam pre jednotlivcov aj pre celý región predĺžili dobu jeho trvania na 76 rokov. Počas celého tohto obdobia prešiel ústav zásluhou obozretného a starostlivého vedenia cez krízové roky, hospodárske otrasy, politické a štátoprávne zmeny bez výraznejších strát. Jeho existenciou neotriasla ani vnútorná kríza, v dôsledku ktorej časť starých členov opustila rady spolku a začiatkom roku 1902 založila konkurenčný ústav pod názvom Staroturanský úverný spolok, účastinná spoločnosť. Rovnako sa pokladnici podarilo v rokoch 1919 a hlavne v roku 1944 odraziť hrozbu likvidácie, ktorú predstavoval koncentračný proces v bankovníctve, následkom čoho mala splynúť s miestnym úverovým ústavom. Úplne nová situácia však nastala po roku 1945 v súvislosti s rozsiahlymi opatreniami v peňažnej sústave, ktoré výrazne narušili štruktúru slovenského ľudového peňažníctva a v konečnom dôsledku viedli k vzniku nového, jednotného typu finančných ústavov. V prípade staroturanskej Pomocnej pokladnice sa tak stalo na základe výmeru povereníctva financií číslo 13212/48-VI/18 z roku 1948, podľa ktorého jej bolo nariadené zlúčenie s Občianskym úverným ústavom, čím v Starej Turej vznikla Sporiteľňa a pokladnica. Posledná schôdza správy sa konala 31. augusta 1948, čo je aj posledný záznam o činnosti tohto družstevného peňažného ústavu.

Spisový materiál ústavu bol prevezený ako neusporiadaný do podnikového archívu Štátnej banky československej v Marianke. Fond bol v roku 1964 spracovaný a bol k nemu vyhotovený inventár. V roku 2015 bol inventár upravený a zrevidovaný v archíve Národnej banky Slovenska.

Archívny fond možno použiť na štúdium činnosti pomocných pokladníc na Slovensku a tiež na štúdium vplyvu pomocnej pokladnice na hospodársky život v meste Stará Turá a blízkom okolí.