Vzájomná pomocnica, Brezno

Iniciátormi vzniku tohto peňažného ústavu boli breznianski mešťania na čele s Jánom Čipkom a Matejom Lopušným starším. Ideový základ a odbornú pomoc pri vypracovávaní stanov a vedení úradnej agendy im poskytla Pomocnica v Revúcej. Vzájomná pomocnica v Brezne nadviazala i na tradície breznianskej Sporiteľnice z roku 1846. Svojpomocné spolky s peňažným zameraním sa formovali ako zárodok budúceho družstevného a ľudového peňažníctva. Hoci vznikali pod rozličným označením, spájala ich snaha chrániť obyvateľstvo pred zhoršujúcimi sa sociálnymi a ekonomickými podmienkami života. Spolky boli vedené na demokratických zásadách a zlučovali v sebe princípy ako dobrovoľnosť, svojpomoc a vzájomnosť.

Po ukončení prípravných prác sa zišlo 14. februára 1869 v dome Mateja Lopušného 34 mešťanov, ktorí svojimi podpismi pod stanovy potvrdili predbežné založenie Vzájomnej pomocnice ako spolku. Na porade bolo zvolené aj dočasné vedenie pozostávajúce z predsedu Mateja Lopušného, podpredsedu Emila Göllnera, pokladníka Jonáša Jesenského a tajomníka Jozefa Tesáka. Najväčším problémom nového peňažného ústavu sa stali stanovy, ktoré v zmysle cisárskeho patentu o spolkoch z novembra 1852 podliehali úradnému schváleniu. Po zásahoch úradov sa niekoľkokrát prepracovávali a doplňovali. Až 16. septembra 1872 ich ministerstvo poľnohospodárstva, priemyslu a obchodu konečne akceptovalo a mohli byť publikované mestskou radou. Štyri roky trvajúce spory okolo potvrdenia stanov a tým aj samotnej existencie už jestvujúceho spolku spôsobovali, že hoci Vzájomná pomocnica vyvíjala činnosť, jej aktivity boli veľmi oklieštené. Prvé náznaky zlepšenia sa začali rysovať až v roku 1872, v priebehu ktorého sa členská základňa zvýšila z pôvodných 55 členov vlastniacich 73 podielov na 69 členov so 109 podielmi. Tento posun sa ešte výraznejšie prejavil v hodnote majetku, ktorý koncom roka 1871 predstavoval takmer 811 zlatých, avšak v priebehu nasledujúceho roku vzrástol až na 1,5 tisíc zlatých.

Spolok mal na báze svojpomoci uspokojovať úverové potreby svojich členov. Jeho hlavným cieľom bolo zhromažďovať vklady a z tohto kapitálu poskytovať svojim členom pôžičky s výhodným úrokom na podporu ich aktivít v obchode, remeselníctve, priemysle a poľnohospodárstve.

Hodnota jedného podielu bola stanovená na 30 zlatých a každý člen povinne vkladal do spolkovej pokladnice 50 grajciarov v pravidelných mesačných splátkach. Podielnik, ktorý vložil do pokladnice aspoň 4 zlaté, mal právo na úroky z tejto sumy. Za prípadné hospodárske straty spolku ručili členovia po výšku upísaných podielov.

Vzájomná pomocnica nemala svoju vlastnú úradnú miestnosť. Finančné operácie prebiehali v pokladníkovom byte, čo malo za následok, že pri každej zmene pokladníka alebo jeho bydliska sa menilo aj obchodné sídlo spolku. Funkcionári pracovali spočiatku bez nároku na mzdu, až valné zhromaždenie 16. februára 1875 stanovilo prvé odmeny - pre pokladníka 100 zlatých, pre podpredsedu a tajomníka po 25 zlatých a pre kontrolóra 10 zlatých ročne.

Prvú výročnú správu v tlačenej forme vydalo družstvo za obchodný rok 1875. Peňažný ústav dosiahol zisk 334 zlatých, vklady členov presiahli sumu 14 tisíc zlatých. Na zmenky a úpisy vypožičal viac ako 13 tisíc zlatých a na zálohy takmer 4 tisíc zlatých.

V roku 1876 boli stanovy v zmysle ustanovení zákonného článku 37 z roku 1875 prepracované. Posty predsedu a podpredsedu boli zrušené a vedenie pozostávalo zo správcu, podsprávcu, 12 riadnych a 6 náhradných členov správneho výboru a z 3 členov dozorného povereníctva. Najvyšším orgánom bolo valné zhromaždenie, ktoré sa schádzalo jedenkrát do roka a jeho prostredníctvom podielnici priamo zasahovali do hospodárskeho života a celkového chodu ústavu.

Spolok mal charakter družstevného úverového ústavu mestského typu, nakoľko v ňom dominovali majetnejší mešťania. S pribúdajúcim kapitálom narastala potreba jeho čo najväčšieho zhodnotenia a zisk začal mať pre spolok rozhodujúcu úlohu. Ťažkopádne družstevné princípy, ktorými bol spolok viazaný, sa pre podnikateľské aktivity vedenia stávali brzdou. Preto správa prijala 17. júna 1910 uznesenie o zmene právnej formy Vzájomnej pomocnice na účastinnú spoločnosť. Následne dňa 6. novembra 1910 valné zhromaždenie odhlasovalo zánik Vzájomnej pomocnice ako spolku, a jej pretvorenie na Pomocnicu úvernú banku, účastinnú spoločnosť, so sídlom v Brezne.

V tejto podobe pôsobila banka až do decembra 1920, keď sa spojením piatich peňažných ústavov so stredoslovenskou pôsobnosťou vytvorila Národná banka, účastinná spoločnosť v Banskej Bystrici. Od 1. januára 1921 prestala Pomocnica úverná banka existovať ako samostatný právny subjekt.

Z činnosti banky sa zachovala len nepatrná časť dokumentov. Ide o výročné správy a záverečné účty od roku 1876 do roku 1919, stanovy a výťah zo zápisnice správnej rady z roku 1911. Archívne dokumenty boli uložené v podnikovom archíve Štátnej banky československej v Ružomberku a v roku 1968 bol k archívnemu fondu vyhotovený inventár. Po vzniku Národnej banky Slovenska bol fond prevezený do jej archívu v Bratislave, najskôr do budovy na Krajnej 27, a v roku 2003 do budovy archívu na Cukrovej 8.