Dolnokubínsky sporiteľný a úverný ústav, Dolný Kubín

Peňažný ústav vznikol na základe ustanovujúceho valného zhromaždenia účastinárov z 18. mája 1890 pod názvom Alsókubini takarék és hitelintézet, r. t., a jeho nemecké označenie podľa stanov bolo Alsókubiner Spar- und Creditanstalt, A. G. Pod týmto názvom existoval až do 28. októbra 1920, keď bol zapísaný do firemného registra pod novým, slovenským názvom, ako Dolnokubínsky sporiteľný a úverný ústav, účastinná spoločnosť, Dolný Kubín, pričom si v stanovách a vo firemnom registri aj naďalej udržiaval svoj maďarský a nemecký názov.

Vznikol ako nový právny subjekt s účastinnou istinou 100 tisíc zlatých v emitovaných tisíc kusoch akcií na meno po 100 zlatých, pričom akcionári splatili len dve tretiny akcií a zostatok, 34 tisíc zlatých, bolo splatených v rokoch 1891 - 1897 z ročných ziskov ústavu. Aj ďalšie zvýšenie akciového kapitálu v roku 1909 na sumu 200 tisíc rakúsko-uhorských korún (K) sa uskutočnilo tak, že ústav použil svoj osobitný rezervný fond v sume 100 tisíc K a zaúčtoval ho na účastinný kapitál, pričom akcionári dostali za staré 100 korunové akcie nové akcie po 200 K, ktoré boli písané na meno. Posledné zvýšenie akciového kapitálu - z 200 tisíc na 300 tisíc K - bolo uskutočnené vo februári 1918.

Približne 95 % účastinárov tvorili obchodníci, advokáti a úradníci. Medzi zakladateľmi boli Otto Scholtz, Gustáv Klopstock, Felix Freud, Šalamún Duschnitz, Matej Starek, gróf Przemyslav Zierotin, statkár z Veličnej, Mikuláš Kubínyi, riaditeľ oravského panstva, August Diveky, verejný notár a iní. Boli tu i účastinári slovenskej národnosti - Karol A. Jozef Šurina, Lénart Klinovský, Dezider Meško.

Riaditeľom bol zvolený Otto Scholtz a námestníkom riaditeľa Gustáv Klopstock. Banku spravoval 16-členný výbor a 5-členný dozorný výbor. Ústav pri prijímaní úradníkov dbal na to, aby popri odborných kvalitách ovládali maďarčinu a nemčinu. Slovenčina nebola dôležitá, stačila len ústna znalosť. Všetky písomnosti ústavu sú vedené v maďarčine, a to až do roku 1920, keď si banka poslovenčila svoj názov.

Činnosť banky sa podľa stanov sústredila na zber vkladov na knižky a na bežné účty, eskont a reeskont zmeniek, obchod s cennými papiermi, kúpu a predaj cenných papierov značených na budapeštianskej a viedenskej burze, povoľovanie lombardných úverov na tieto papiere, úvery na kúpu a predaj tovarov, vydávanie záruk, depozitné obchody.

Úvery povoľovala hlavne obchodníkom. Už pred prvou svetovou vojnou poskytla úver firme Donath a Haas v Budapešti, firme Meisel Samu vo Viedni. Niekoľkokrát povolila úver žilinskej celulózke do výšky 250 tisíc K, Žilinskej rafinérii, účastinnej spoločnosti, vo výške 44 tisíc K, gombičkovej továrni v Tvrdošíne vo výške 20 tisíc K. V období od svojho založenia až do začiatku prvej svetovej vojny dosiahla pomerne dobré výsledky v raste vkladov, úverov, vykazovala zisk a vyplácala dividendy
ročne 8 - 10 %.

Na vkladoch na vkladných knižkách mala banka v roku 1913 uložených 1,94 milióna K, v roku 1918 3,56 milióna K a v roku 1920 3,27 milióna korún československých (Kč). Naproti tomu úvery zmenkové tvorili v roku 1913 1,69 milióna K, v roku 1918 už len 687 tisíc K a v roku 1920 len 426 tisíc Kč. Pokles na zmenkových úveroch bol nahradený počas prvej svetovej vojny zvýšeným povoľovaním úverov v bežných účtoch. Tieto boli v roku 1913 vo výške 506 tisíc K, ale v roku 1918 už v sume 1,76 milióna K. Banka v prípade nutnosti čerpala reeskont v budapeštianskych bankách. V bilancii za rok 1920 vykazovala v aktívach cenné papiere ako dubiózne a zadržané pri kolkovaní v hodnote 634 tisíc Kč. Túto sumu sama vyčíslila ako stratu na cenných papieroch, avšak skutočné straty z cenných papierov boli fakticky vyššie. Z akciového kapitálu boli tri štvrtiny odpísané pri usporiadaní strát pri fúzii.

Počas prvej svetovej vojny začala nakupovať vo veľkom vojnové pôžičky, ktoré si nechala deponovať u Osztrák magyar bank a Budapesti székesfövárosi bank. Takto zakúpila vojnové pôžičky v sume 1,76 milióna korún, čo podľa bilančného stavu k 31. decembru 1920 predstavovalo až 53,77 % jej zverených vkladov na vkladné knižky. Do vojnových pôžičiek dokonca umiestnila aj prostriedky penzijného fondu zamestnancov v hodnote 70 tisíc K, ktorý na základe osobitného štatútu vytvárala už od roku 1897.

Po skončení vojny sa ocitla vo veľmi zlej situácii, lebo vlastné zdroje jej zamrzli v prebytkoch uložených v budapeštianskych bankách, vo vojnových pôžičkách a v povolených lombardných úveroch na vojnové pôžičky v hodnote vyše 50 % vlastných a zverených zdrojov. Banka vyzdvihla a preniesla na Slovensko hodnoty uložené v budapeštianskych bankách až v roku 1921, avšak finančným stratám sa už nedalo zabrániť. Len vďaka šikovnosti a stykom vedúcich pracovníkov nedošlo k jej úplnému zrúteniu. Podarilo sa jej previesť deponované cenné papiere z Budapešti a zariadiť okolkovanie peňazí. Keďže ústav už nebol v stave samostatne hospodáriť, dohodlo sa vedenie banky s Úvernou bankou v Martine na fúzii. Podľa dohody o fúzii preberajúci ústav prevzal všetky aktíva a pasíva Dolnokubínskeho sporiteľného a úverného ústavu a úradníctvo, pričom účastinárom vyplatil za 1 akciu 50 Kč (nominálna hodnota bola 200 Kč) alebo vymenil 3 akcie odovzdávajúceho peňažného ústavu za jednu svoju akciu v hodnote 200 Kč a prevzal aj penzijnú základinu pri sľube, že zabezpečí vyplácanie dôchodku vtedajšiemu hlavnému účtovníkovi Kufflerovi. Z ústavu si Úverná banka, účastinná spoločnosť, Martin, zriadila svoju filiálku v Dolnom Kubíne od 1. januára 1922.

Zachované dokumenty z fondu boli uložené v podnikovom archíve Štátnej banky československej v Ružomberku. Tu bol v roku 1968 vyhotovený prvý dočasný inventár. V roku 1995 bol archívny fond prevezený do archívu Národnej banky Slovenska v Bratislave. Pôvodný inventár bol doplnený a revidovaný v roku 2016. Zachovali sa prevažne zápisnice zo zasadnutí správy z rokov 1890 - 1921.